Na Slovensku máme postavený základný štátny systém zabezpečenia si života na dôchodku v dvoch pilieroch. V priebežnom 1. pilieri a sporiacom 2. pilieri. Dá sa jednou, dvoma vetami vysvetliť laikom rozdiel medzi týmito dvoma piliermi?

Podľa môjho názoru by sa dalo povedať, že štátny systém má až tri piliere. Ja pridávam nultý pilier, čo je sociálne zabezpečenie v starobe pre tých, ktorí neodpracovali dostatok rokov, a teda nemajú nárok na dôchodok z 1. piliera. Takíto ľudia vlastne dostávajú peniaze od štátu cez nultý pilier. Ale vrátim sa k otázke.

Prvý pilier je o prerozdeľovaní. Ja si ho vždy predstavujem ako veľkú nádobu, kde mladí pracujúci nahádžu svoje odvody. Z druhej strany prichádzajú dôchodcovia, ktorí z nádoby vyberajú dôchodky. Celý systém je založený na tom, koľko ľudí prispieva, v akej výške a koľko z neho vyberáme.

Druhý pilier je o tom, že časť z odvodov neprerozdeľujeme, ale odkladáme si ich na vlastné účty, a keď pôjdeme do dôchodku, tak si peniaze vyberieme vrátane zhodnotenia. Takže 1. pilier je o prerozdeľovaní a 2. je o sporení a investovaní.

Je tento povinný dvojpilierový štátny systém bežný aj inde vo svete? Alebo je dopĺňaný inými modelmi?

Takéto systémy sú bežné aj v iných štátoch. Aj keď koľko krajín, toľko je rôznych variantov dôchodkových systémov. V niektorých však má sporiaci element skôr neštátny charakter a funguje cez súkromné schémy. Občas je dokonca riešený cez zamestnávateľa. Vždy je to mix toho, koľko zodpovednosti si zoberie na seba štát a koľko zodpovednosti necháva na občanovi, aby si sporil na svoj dôchodok.

Je podľa vás na Slovensku dobre nastavený pomer delenia povinných odvodov medzi 1. a 2. pilier?

Tento pomer sa u nás za posledné roky dosť menil. Voľakedy sme začínali s odvodom do 2. piliera vo výške 9 % z vymeriavacieho základu. Neskôr pomer klesol nižšie a teraz postupne rastie. Najnovšie sa pomer odvodov na 2 roky zmrazí na úrovni 5,5 % z vymeriavacieho základu. Neexistuje nejaká magická formula, ktorá by povedala, že to má byť 5,8 %  alebo 4,2 %.

Najdôležitejší faktor pri rozhodovaní či spustiť alebo nespustiť 2. pilier, je starnutie populácie. To zohráva veľkú úlohu, keďže 1. pilier je prerozdeľovací, a ak starne populácia, bude menej ľudí, čo do nádoby budú prispievať a príliš veľa tých, ktorí vyberajú. Prerozdeľovací systém sa časom môže dostať do veľkých problémov, a preto je dôležité nabádať ľudí, aby si sporili. Či už vynútene, sporením do 2. piliera, alebo aj dobrovoľne prostredníctvom 3. piliera, kde existujú štátne alebo zamestnávateľské podporné mechanizmy. Ideálny pomer sa líši aj v závislosti od toho, aké sú očakávané výnosy na finančných trhoch, kde sa úspory investujú. Iné je investovať konzervatívne doma a iné investovať v zahraničí, globálne.

Povedal by som, že súčasne nastavený pomer u nás na úrovni 5 – 6 % s 2. pilierom nie je veľmi ďaleko od toho, kde by sme mali byť. Viem si predstaviť trochu viac, ale naozaj to závisí od toho, aké výnosy očakávate v budúcnosti na finančných trhoch.

Dá sa aspoň zbežne odhadnúť, koľko percent za svojho príjmu môžu ľudia očakávať ako dôchodok z 1. a 2. piliera?

Pochopiteľne, keď už nepracujeme, tak nám nejaké náklady odpadnú a nejaké zas pribudnú. Odpadnú nám náklady na benzín do práce a často aj náklady na splácanie hypotéky, lebo nie je dobré splácať veľa v dôchodkovom veku. Na druhej strane zas pribudnú účty za lieky a iné veci. Hovorí sa preto, že dôchodok vo výške okolo 80 % z posledného príjmu nám zabezpečí normálnu životnú úroveň, ktorú sme mali aj predtým. Štátne systémy zatiaľ nevedia vykryť celý tento objem. V priemere sa dôchodky pohybujú niekde na úrovni miery náhrady okolo 50 %. Ak vezmeme do úvahy, že z výplaty ešte platíme dane a odvody, miera náhrady sa vie vyšplhať na 60 až 65 %. Závisí od toho, či sme tí bohatší alebo chudobnejší. Tým s nižšími príjmami totiž štát pomáha a trošku im dvíha dôchodok z 1. piliera a bohatým zase uberá.

Mali by sa teda spotrebitelia spoliehať len na dôchodok, ktorý dostanú zo štátom nastaveného systému?

Určite je rozumné sporiť si na dôchodok aj extra. Len tak sa vieme dostať na 80-percentnú mieru náhrady príjmov. Veľmi dobrý nástroj je 3. pilier. Najmä ak vám prispieva aj zamestnávateľ. V takom prípade totiž, ak si odložíme 20 €, zamestnávateľ dá ďalších 20 € a na účte máme hneď dvojnásobok. Pri nízkopríjmových občanoch, kde, ako som spomínal, štát dvíha mieru náhrady, je potreba sporiť si menšia. Na druhej strane aj možnosti sú menšie. Pre ľudí s nízkym príjmom nie je také jednoduché odkladať si. V každom prípade si myslím, že je rozumné doplniť zdroje na dôchodku najmä prostredníctvom 3. piliera. Hlavne, ak máme tú možnosť.

Čo si myslíte, že by ľudí motivovalo viac myslieť na svoj dôchodok a odkladať si peniaze?

Veľmi dôležitá je informovanosť. Ľudia často nevedia, čo môžu čakať zo štátnych pilierov. Našťastie sa informovanosť v poslednom čase zvýšila a viac ľudí vie, čo môže od dôchodku čakať a ako sa lepšie pripraviť.

Druhá vec je  stabilita v dôchodkovom systéme. Bohužiaľ, sme svedkami toho, že dôchodkový systém u nás sa často mení a ľudia sa v ňom nevyznajú. Pri dlhodobých systémoch, ktoré by tu mali byť 30 – 40 rokov, je neistota veľmi zlá. Registrujeme rovnako rôzne sľuby, ktoré sú vysoko nad rámec možností verejných financií a bolo by dobré povedať ľuďom, čo môžu reálne čakať z dvoch pilierov a bolo by dobré rovnako mať v systéme nejakú stabilitu. Ak tieto dve veci máme, tak podľa mňa ľudia nie sú hlúpi. Vedia si zrátať 1 + 1. Potom budú mať aj vyššiu motiváciu sporiť si. Ak to budú potrebovať.

Ako ste už spomenuli, máme množstvo dôchodkových reforiem. Sú namieste obavy, že štát by v budúcnosti mohol siahnuť na nasporené peniaze v 2. alebo 3. pilieri? Čo treba spraviť, aby sa to nestalo?

Osobne si myslím, že to nehrozí. Peniaze odložené na našich účtoch sú naše súkromné peniaze a zároveň je v systéme zapojených dosť veľa ľudí. 1,5 milióna ľudí je aj 1,5 milióna voličov a asi máloktorá vláda chce postaviť proti sebe takúto masu. Kde vidím hrozbu, ako znižovať význam sporiacich pilierov, je cesta zmeny pomeru prerozdeľovania odvodov. Môže sa stať, že nejaká vláda povie, aby sme prispievali nie 5 – 6 %, ale len 1 – 2 %. Ďalšia možnosť je zásah do investičných stratégií, ak si napríklad vláda povie, že chce využiť nasporené peniaze na financovanie svojich projektov. To sú najväčšie riziká, ktoré hrozia v dôchodkovom systéme. Nemyslím si, že znárodňovanie bude v dohľadnom čase na stole.

Kedy (v akom veku) by si mali podľa vás ľudia začať dobrovoľne sporiť na dôchodok?

Keď skončíme školu, hľadáme si prácu a zakladáme rodinu, tak dôchodky nie sú nejako extra veľkou témou. Riešime skôr bývanie, hypotéku a podobne. Ale keď má človek 30 rokov a viac, tak by už túto otázku nemal podceňovať. Stále hovorím, že čím skôr, tým lepšie. Je dobré vedieť, čo môžem dlhodobo očakávať a optimálne to aj riešiť hneď. Viem si preto predstaviť, že vzhľadom na iné priority začneme sporiť na dôchodok neskôr, ako hneď pri nástupe do prvého zamestnania. V každom prípade by aj tu pomohla informovanosť v oblasti finančnej gramotnosti. Minimálne na úrovni stredných škôl. Možno dokonca aj vo vyšších ročníkoch základných škôl. Ja, napríklad, keď som skončil gymnázium, nevedel som o financiách absolútne nič, a keď prišli nejaké dôchodkové systémy, ani som netušil, čo to je. A práve finančné vzdelávanie je niečo, kde by sme sa mali ako krajina rozvíjať.

Môže sa človek spoliehať len na „trojpilierovú“ formu zabezpečenia dôchodku, alebo je optimálne, aby využíval aj iné formy?

Tam kde prispieva zamestnávateľ, je možné zabezpečiť si slušný dôchodok prostredníctvom 3 pilierov. V tom prípade totiž nejde len o to, že investujem, ale dostávam ešte navyše prostriedky od zamestnávateľa. Tam, kde 3. pilier nie je, alebo zamestnávateľ neprispieva v nejakej adekvátnej výške alebo vo veľkej výške, tam si myslím, že je rozumné uvažovať o tom, ako si odkladať peniaze ešte nad rámec troch pilierov. Napríklad prostredníctvom rôznych dlhodobých sporení alebo iných investičných schém, ktoré sú k dispozícii.

V súvislosti s dôchodkami a dôchodkovým sporením na Slovensku často používame slovíčko garancia. Či už v spojitosti s vyplácaním dôchodkov, alebo sporením v dôchodkových fondoch. Čo si majú ľudia pod týmto slovíčkom predstaviť?

Povedal by som, že to je dosť veľké nešťastie celého systému. V zásade sa tým ukazuje aj finančná negramotnosť tých, ktorí tvorili legislatívu. Z dlhodobého hľadiska pri investovaní nie je dôležité, ako vyzerajú výnosy po dvoch, troch, štyroch mesiacoch. Aj keď bežíte maratón, je úplne jedno, kto je na 1. mieste po 100 metroch či na prvom kilometri. Na finančných trhoch sú možnosti, ktoré dlhodobo ponúkajú slušné výnosy, ale majú aj fázy poklesu. Dlhodobé investovanie je ako horská túra. Síce vystupujeme na horu, ale kým tam vyjdeme, musíme prejsť cez rôzne doliny a kopce. Práve akciové trhy sú také, ktoré dlhodobo prinášajú veľmi slušný výnos, ale krátkodobo môžu mať silnejšie výkyvy. Ak sa sústredíme len na garancie, ktoré zabránia výkyvom, tak síce garantujeme krátkodobo nejakú úroveň, ale dlhodobo nevystúpime na vrchol, ale zostaneme len v základnom tábore. Takže zvyknem hovorievať, že garancie akurát tak zagarantovali pre ľudí nulový dlhodobý výnos. Čo je, samozrejme, z hľadiska dôchodkového zabezpečenia veľmi málo.

Ľudia, najmä tí, ktorých ovplyvnila minulosť spojená s podvodnými investičnými produktmi (rôzne „nebankovky“), príliš nedôverujú dlhodobým finančným produktom na investovanie. Ako ich upokojiť?

Podľa mňa je veľmi dôležité, aby ľudia vedeli rozlišovať schémy, ktoré síce sľubujú vysoké výnosy, ale za extrémne neadekvátne riziko. Zarábať 30 – 40 % za rok je vo vyspelých krajinách možné len za cenu obrovského rizika. Áno, aj v kasíne viete zdvojnásobiť svoje peniaze, ale dosť často je najbohatším človekom majiteľ kasína. To ukazuje, že ľudia na tom viac strácajú, ako získavajú. Môj názor je, že práve preto by mal štát pri dlhodobom investovaní aj pre tých, ktorí absolútne nič nevedia o dôchodkových systémoch, nečítajú Financial Times a nie sú odborníkmi na investovanie, prísť so základnou stratégiou, ktorá im v dlhodobom horizonte zabezpečí relatívne slušný výnos. Je úlohou štátu, aby zabezpečil vhodný produkt aj ľuďom, ktorí sa boja investícií, a nenechal finálne rozhodnutie výlučne na nich. V takom prípade totiž ľudia dosť často investujú v ultrakonzervatívnych fondoch s naozaj mizernými výnosmi, ktoré pre nich nezabezpečia vysoké dôchodky.

Je ponuka fondov v druhom pilieri dobre nastavená, čo sa týka typu fondov, ich výkonnosti a ich nákladovosti?

Nie. Dlhodobo bojujem za to, aby prvotné nastavenia ponúkli vhodný mix globálnych akcií a globálnych dlhopisových fondov za veľmi nízke poplatky. To znamená pasívne investičné stratégie, ktoré len kopírujú trhy, a vtedy, samozrejme, nestoja toľko, lebo správcovské spoločnosti nepotrebujú armádu ľudí, aby rozhodovali, do čoho sa investuje. Tieto nástroje by mal systém kombinovať podľa toho, koľko rokov má konkrétny sporiteľ. Samozrejme, kto chce, môže si vybrať aj iné fondy. Považujem za dôležité, aby základné nastavenie bolo lacné a dostatočne vyvážené v prospech sporiteľa.

Ľudovít Ódor

Ľudovít Ódor, bývalý viceguvernér Národnej banky Slovenska, bol 15. mája 2023 vymenovaný prezidentkou za predsedu vlády SR. Aktívne sa podieľal na viacerých významných hospodársko-politických rozhodnutiach na Slovensku tak v menovej ako aj vo fiškálnej oblasti. Je autorom mnohých odborných publikácií doma aj v zahraničí a spoluautorom viacerých reformných koncepcií vrátane stratégie zavedenia eura, zmien v daňovom a dôchodkovom systéme, ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti alebo projektu hodnoty za peniaze.

 

Prečítajte si, čo o sebe hovorí on sám.

V poslednom čase je najpoužívanejšie slovo v médiách a rôznych správach – inflácia. Aký vplyv má  rast cien na sporenie a zabezpečenia sa na dôchodok?

Inflácia je, pochopiteľne, relatívne veľký problém pri investovaní v 2. pilieri. O inflácii spolu s vysokými poplatkami hovoríme aj ako o zabíjačoch výnosov. Nie každú investičnú stratégiu však ovplyvňuje inflácia rovnako. Je strašiakom najmä pri tých produktoch, ktoré očakávajú fixné výplaty. Napríklad akcie vedia lepšie bojovať so situáciou, lebo podnikom rastú aj tržby a väčšinou tým aj ziskovosť a aj cena akcií. Naopak, fixné dlhopisové produkty pri neočakávanej inflácii utrpia. Treba si však uvedomiť, že nie je úplne správne porovnávať aktuálnu ročnú infláciu a zhodnotenie jedna k jednej. Treba sa pozrieť na dlhšie obdobie. Posledných 10 rokov sme mali napríklad veľmi nízku infláciu a veľmi vysoké výnosy na akciových trhoch.

Jednou z úloh centrálnych bánk je, aby dostali infláciu pod kontrolu, takže keď uvažujeme o inflácii do budúcnosti, nie je dobré len tak jednoducho zobrať súčasné čísla a očakávať podobnú situáciu na ďalších 20 či 30 rokov. Preto si myslím, že aj keď aktuálne znamená inflácia stratu pre dôchodcov, ak máme dobre nastavenú investičnú stratégiu, tak z vieme bojovať aj proti inflačným trendom, ktoré aktuálne vidíme. Treba ľudom vysvetľovať, z čoho pramení dnešná inflácia a prečo sa očakáva, že v horizonte 2 – 3 rokov sa vráti k normálnym hodnotám.

V prvom pilieri inflácia nerobí pre dôchodky taký problém, lebo valorizačné mechanizmy dvíhajú aj výšku dôchodkov. Na druhej strane sa vplyvom inflácie zvýšia aj výdavky verejných financií a otázkou zostáva, či bude v 1. pilieri dostatok peňazí a nebude potrebné robiť iné zmeny v systéme. Takže inflácia v určitom zmysle ovplyvňuje aj nastavenie prvého piliera.

Rovnako v poslednom čase počúvame o poklesoch na akciových trhoch a hroziacej recesii, ako by mal reagovať sporiteľ v niektorom z dôchodkových fondoch?

Dôležité je nepanikáriť. Väčšinou hovorím, že v 2. pilieri by mali byť tí, ktorí si uvedomujú, do čoho išli. To znamená, že keďže je to dlhodobá investičná stratégia, netreba ju sledovať na dennej či mesačnej báze. Najväčšia chyba, ktorú robíme, je, že ako padajú akcie, tak ich predávame zo svojich portfólií. Tým strácame. A zase ich nakupujeme naspäť až vtedy, keď už zasa ich cena narástla, takže veľmi draho. Preto je moja odpoveď vždy taká, že do dôchodkových fondov treba investovať dlhodobo a postupne. V takom prípade spriemerujeme výkyvy, a to je vždy lepšie ako spanikáriť a rýchlo niečo predať, prejsť do iného fondu a potom zase naspäť. Oveľa lepšie riešenie je držať sa investičnej stratégie, ktorá zodpovedá vášmu veku a rizikovému apetítu. Na akciových trhoch nie je nezvyčajné vidieť aj 10-, 15- a 20-percentný pokles v jednom roku. V ďalšom roku môže byť rovnaký alebo vyšší nie pokles, ale nárast. Dôchodky sú dlhodobé investovanie, a to je úplne iná disciplína, ako investovať na rok. Povedal by som že to je dokonca iný šport.

Na Slovensku sa veľa diskutuje o sporiacej fáze zabezpečenia sa na dôchodok. Čo však fáza vyplácania dôchodku, ktorá tiež môže trvať aj desiatky rokov? Na čo by si mali sporitelia dávať pozor pri svojich finančných rozhodnutiach v tejto fáze svojho života?

Výplatná fáza je aspoň taká dôležitá, ako tá sporiaca. Lebo dúfame, že bude trvať niekoľko desiatok rokov. Pri rozhodovaní, ako naložíme s našimi úsporami, by sme mali zvážiť niekoľko vecí. Prvá je, samozrejme, cena, teda to, ako pretaviť nasporené peniaze do každomesačného dôchodku – anuity. Na trhu sú rôzne inštitúcie, ktoré anuitu ponúkajú, a treba si dať pozor, aby poplatky boli čo najmenšie. Ďalšou dôležitou vecou je čas. Ak naozaj chceme mať pokojné spanie, je lepšie vybrať si dlhodobú anuitu, ktorá nám zaručí, že do konca života budeme dostávať nejaký dôchodok. Naopak, keď príliš veľa nasporených peňazí vyberieme a minieme ich hneď na začiatku dôchodku, neskôr môže nastať problém, že naša životná úroveň poklesne. Ja osobne by som dokonca zvolil zmiešané riešenie, a síce nechať istú časť peňazí ešte zhodnocovať a na anuitu premeniť zvyšok. Takto sa popri poberaní dôchodku peniaze aj ďalej zhodnocujú na trhoch. To trochu pomáha aj pri situáciách, keď ideme do dôchodku akurát počas prepadu na trhoch.

Keď už sme pri téme užívania si dôchodku, kedy si myslíte, že je ideálny čas na zužitkovanie úspor a ich premenu na doživotnú anuitu – dôchodok?

Štát stanovuje dôchodkový vek najmä preto, aby reguloval peniaze v 1. pilieri. Bohužiaľ, na Slovensku sme na toto číslo veľmi fixovaní. Naše rozhodnutie by však nemalo byť až tak výrazne ovplyvňované tým, čo si myslí štát, ale tým, v akej sme kondícii, či vieme ešte pracovať a či už máme nasporený dostatok peňazí na to, aby sme do dôchodku išli. V ideálnom svete by dôchodkový vek nemal existovať. Každý by mal ísť do dôchodku vtedy, keď môže. To bolo aj voľakedy, keď ešte neboli žiadne systémy. Pokiaľ človek vládal, tak pracoval. Ak nadobudol alebo zdedil nejaký väčší majetok, tak už nemusel pracovať ani v štyridsiatke. Čo, samozrejme, asi nie je prípad 2. piliera. V každom prípade, dôchodkový vek je veľmi dôležitý parameter a záleží na každom z nás, kedy budú on a jeho peniaze na odchod do penzie pripravené.

Zdroj foto: Archív NBS