Letné prázdniny majú aj deti v permoníckom svete. Nechodia síce s rodičmi do hôr ani k moru, no užívajú si po svojom. Malí permoníci si letné dni v podzemí krátia hľadaním zlata, triafaním zlatých guľôčok do jamky či kúpaním sa v podzemných jazierkach. Barborka s Klimkom však mali tieto prázdniny aj iné plány.
Tešili sa, že sa môžu viac venovať návštevám Kremnice. Do mesta chodili čoraz častejšie a zostávali dlhšie a dlhšie. Zvykli si na slniečko a dokonca sa aj trochu opálili, čo je u permoníkov výnimočné.
Viackrát sa vrátili aj do Múzea mincí a medailí. Najmä preto, že teta Agátka mala pre nich vždy pripravený nejaký zaujímavý príbeh alebo múdrosť. Vysvetlila im aj veľa vecí o správnom hospodárení, rodinných financiách, vreckovom či sporení.
Permoníci sa s tetou Agátkou skamarátili. V jedno sobotné dopoludnie ich namiesto do múzea zobrala krížom cez námestie na mestský hrad. Na nádvorí bolo poriadne živo. Všade pobehovali natešené deti s pomaľovanými tvárami a so svetielkujúcimi balónmi.
„Dnes je tu cirkus,“ prezradila im Agátka. Klimko aj Barborka sa okamžite rozhodli preskúmať areál hradu. Cirkusanti v pestrofarebných šatách žonglovali, smiali sa a zabávali deti.
Ako tak prechádzali pomedzi stánky, Barborka začula zvláštny šepot.
„Barborkaaa… Barborkaaa…“ zdalo sa, akoby niekto volal jej meno.
V tej chvíli vyšla spoza jedného zo stánkov stará žena oblečená v dlhých červeno-bielych šatách a bez varovania Barborke nasadila na hlavu klobúk. Dlhé šedivé vlasy jej padali do tváre, keď sa sklonila k Barborke a pošepla jej:
„Viem, kto si, Barborka. A viem, ako chodíte s Klimkom do mesta. Tento klobúk som vyrobila špeciálne pre teba, je čarovný. Keď si ho kúpiš za čestne zarobené peniaze, ovládneš jeho moc. Ten, kto ho má na hlave, sa môže preniesť, kamkoľvek chce.“
Barborka ostala stáť ako prikovaná. Kto je tá pani? Odkiaľ ich pozná a naozaj je klobúk čarovný?
To už ju však Klimko ťahal ďalej k vedľajšiemu stánku. Akoby si klobúk ani zvláštnu pani vôbec nevšimol. V stánku sa práve začala škola maľovania. Deti rozdelené do menších skupín kreslili obrázky od výmyslu sveta. Učili sa, ako použiť vodové farby, ako voskovky a kedy sú lepšie temperky.
Permoníci tiež skúsili kresliť, ale viac ako samotné kreslenie ich však zaujal jeden konkrétny obraz. Zobrazoval loďku na vode, okolo ktorej vyskakovali nad hladinu rybky. Voda bola divoká, všade samé vlny, priam zvádzala na dobrodružstvo. Permoníkov obraz natoľko zaujal, že aj Barborka zabudla na záhadnú starenku a niekoľko ďalších dní s Klimkom dookola rozoberali, aké to asi je plaviť sa loďkou. Chceli sa o člnkovaní dozvedieť viac a chceli ho zažiť na vlastnej koži. Agátka im na čomsi zvanom internet našla, že loďka sa dá požičať za peniaze. Nie je to však lacné.
Permoníci nemali veľa eur, no teta Janka z predajne ich povzbudila. Sľúbila im, že môžu aj naďalej chodiť k nej vypomáhať.
„Ak si budete odkladať z každej výplaty obaja po jednom eure, na konci leta budete mať našetrených dosť peňazí na požičanie lode a užijete si perfektný výlet.“
A tak sa permoníci rozhodli, že začnú sporiť. Odkladať si po troškách im prišlo ako veľmi rozumný nápad.
„Jedno euro z výplaty ani nepocítime a za dobrodružstvo to určite stojí!“ tešil sa Klimko. Kam však odkladať úspory?
„Ja si budem dávať peniaze do ponožky!“ rozhodla sa Barborka, keď prišli k nej domov a zo skrine vytiahla červeno-bielu pásikavú podkolienku.
Len čo ju zbadala, spomenula si na tú zvláštnu pani v červeno-bielych šatách. Zahnala však myšlienky na ňu. Možno sa jej to celé iba zdalo, nahovárala si. Veď klobúk mala na hlave a hneď nato ho zas nemala.
Vložila do podkolienky prvé euro, starostlivo ju zrolovala do klbka a vsunula pod vankúš.
„Tu to bude bezpečné!“ tešila sa, akú dobrú skrýšu si vymyslela. „Veď komu by to už napadlo, že mám peniaze pod vankúšom v ponožke?“
Klimkovi ponúkla svoju druhú podkolienku, aby aj on mal úspory v bezpečí, ale jemu sa to až tak nepozdávalo. Radšej sa chcel poradiť s mamou, lebo ako už zistil, peniaze sa ľahko rozkotúľajú. A to nielen preto, že sú guľaté.
Mamy, tie poznajú svoje deti najlepšie. Tá Klimkova o ňom vedela, že má rád nové veci a nie je práve šetrný typ. Preto mu navrhla, že bude úspory strážiť. Spolu vhodili prvé euro do pokladničky v tvare prasiatka a mama ju zobrala.
„Prasiatko odložíme až na hornú policu, aby ťa peniaze nelákali.“
Leto plynulo ďalej. Permoníci sa zabávali, pomáhali v obchode a zodpovedne odkladali eurá, ako sľúbili. Plnila sa ponožka pod vankúšom aj prasiatko.
Takto prešiel takmer celý mesiac a blížil sa deň D. Barborka občas premýšľala nad čarovným klobúkom, no od toho dňa v cirkuse už starenku nevidela, a tak začala veriť, že to naozaj nebolo skutočné.
Do výletu ostávalo už len pár posledných dní. Klimko sľúbil mame, že za pomoc so šetrením jej pomôže upratať. Preto sa s Barborkou dohodli, že sa tých pár dní neuvidia a stretnú sa až v sobotu ráno pri Barborkinom dome. Odtiaľ spolu pôjdu po loďku a hor sa na dobrodružstvo.
Noc pred výletom Klimko takmer oko nezažmúril. Tak veľmi sa tešil. Barborka tiež nemohla poriadne spať. Dôvod však bol iný, trápili ju výčitky svedomia.
Predchádzajúci deň, kým Klimko pomáhal mame, vybrala sa sama do Kremnice. Práve sa tam konal jarmok. Chcela sa len popozerať, kto čo predáva. Pre istotu si zbalila aj podkolienku s úsporami, no naozaj nechcela nič kupovať.
Ako tak chodila pomedzi stánky, opäť začula tichý hlas, ako ju volá.
„Barborka, poď si po klobúk!“
Obzerala sa sprava doľava, až ju zočila. Úplne v rohu námestia stála tajomná ženu z cirkusu. Stála tam v pásikavých šatách s klobúkom v ruke a sledovala Barborku pohľadom. Ani netušila ako, Barborka zrazu stála pri starenke a snažila sa jej klobúčik vytrhnúť z ruky.
Bol krásny a padol jej ako uliaty. A navyše mal byť čarovný, vyrobený špeciálne pre ňu. Či chcela, alebo nie, nedokázala odolať pokušeniu a klobúk si kúpila. Starena opäť rozprávala o jeho špeciálnych schopnostiach a vypýtala si zaň všetky úspory, ktoré mala Barborka v podkolienke. V tej chvíli však Barborka premýšľala iba nad tým, ako bude s klobúkom cestovať po svete a starenke zaplatila.
Až večer pochopila, že minula všetky svoje peniaze a teraz nemajú dosť na požičanie si loďky. Bála sa, že Klimko neuverí príbehu o čarovnom klobúku a prestane byť jej kamarátom.
Ráno Klimko nadšene klopal na Barborkine dvere a tešil sa na výlet. Nikto neotváral, tak vošiel do domu. Barborku našiel plakať v izbe.
„Čo sa deje?“ zisťoval, a tak mu Barborka rozpovedala celú pravdu. O cirkuse, o starej žene aj o klobúku. Na záver s plačom dodala, že kvôli nej teraz nemôžu ísť na výlet.
„Takto sa to predsa nemôže skončiť,” rozhodne povedal Klimko. „Vezmi si klobúk a ideme. Našetril som vďaka maminej pomoci o niečo viac. Môžem ti požičať a potom mi to vrátiš. A klobúk aspoň vyskúšame!”
Toto gesto Barborku dojalo a začala plakať ešte viac. Objala Klimka a sľúbila, že mu vráti všetko do posledného eura. Zobrala klobúk, batoh s vecami a išli.
Na loďku nasadli kúsok za Kremnicou, na brehu Kremnického potoka. V nejednej legende sa spomína, že práve tu objavili ľudia vďaka permoníkom v minulosti zlato. Miestni ho preto nazývajú aj zlatý potok. Preteká Kremnicou a ústí priamo do Hronu, o ktorom permoníci počuli, že je na splavovanie ako stvorený.
Obaja si obliekli plávaciu vestu a vydali sa na vodu. Plavba prebiehala podľa predstáv. Najskôr len skúšali, ako sa pádluje a pozorovali okolie. Sledovali rybky pod vodou aj svet nad hladinou. Z brehu na nich veselo kývali deti. Na stromoch štebotali vtáčiky. V diaľke sa pýšil hrad, pod ktorým sa potok vlieva do Hrona.
Čím bližšie však boli k Hronu, tým silnejší bol prúd vody a malí permoníci začali mať problém loďku ovládať. Voda im špliechala do tváre a Barborke vypadlo z ruky pádlo. Na chvíľu sa stratilo pod hladinou, kým ho voda vypľula niekoľko metrov pred loďou. Klimko si uvedomil, že bez pádla sa nedostanú na breh.
Odvážne skočil do vody a plával k nemu. Konečne ho chytil a chcel plávať späť k loďke, no prúd ho ťahal vpred. Chvíľu to vyzeralo, že Klimka voda odnesie. Vtedy si Barborka spomenula na klobúk. Bez váhania mu ho hodila a kričala.
„Daj si ho na hlavu, Klimko. A želaj si, aby si bol zas na loďke!“
Už boli takmer pri sútoku Hrona, keď sa Klimkovi podarilo nasadiť klobúk na hlavu a vysloviť želanie. A verte alebo nie, klobúk fungoval. Klimko sa odrazu ocitol na loďke, v ruke stískal pádlo a obaja permoníci začali pohotovo pádlovať k brehu. Z posledných síl sa im podarilo dostať mimo vody, zvalili sa do trávy a dobrú chvíľu len ležali a mlčali. Obaja si uvedomovali, že sa to mohlo zle skončiť.
Klobúk ich zachránil a v ten deň ho využili ešte raz. Objali sa a Barborka si zaželala, aby boli zas doma, v podzemných chodbách.
Unavení a vystrašení sa rozlúčili a sľúbili si, že sa o všetkom porozprávajú nasledujúci deň. Jedno si však povedali ešte v ten večer. Deti bez rodičov na splav nemôžu a ani oni už nebudú opäť pokúšať šťastie.
Späť na príbehy
