Ako permoníci objavili peniaze

Kde bolo, tam bolo, pod siedmimi horami, hlboko pod zemou, žili malí škriatkovia. Nikto ich poriadne nevidel, ale každý rád rozprával, ako asi vyzerajú. Kremnickí baníci ich nazvali permoníci a zhodli sa na tom, že správny permoník má byť maličký s veľkou hlavou a musí mať poriadnu čarovnú bradu. Na hlave nosí čiapočku a v ruke drží lampášik, aby si v tmavých chodbách posvietil na cestu.

Hovorí sa, že čerstvý vzduch a slniečko podporujú zdravie a rast. V podzemných jaskyniach sa však čerstvý vánok hľadá ťažko a slnečné lúče ešte ťažšie. A možno práve preto boli permoníci takí malinkí. Väčšinu života trávili pod zemou. Na povrch chodili len málo a svet ľudí poznali najmä cez baníkov. Verili, že sú to najbohatší ľudia na svete. Baníctvo bolo síce ťažká práca, ale podľa permoníkov určite stála za to zlato, čo získavali. Netušili, že baníci síce zlato hľadajú, ale všetko musia odovzdať a za svoju prácu dostanú len pár drobných.

Takto premýšľali aj dvaja kamaráti Klimko a Barborka. Boli to permonícke deti, no odvahy mali za dvoch dospelých. Každý deň po škole sa spolu túlali v podzemí a hľadali nové cestičky. Na svojich výpravách objavili nejednu tajnú skrýšu a často pozorovali prácu v bani.

Jedného dňa kamaráti opäť čakali vo svojej skrýši na baníkov. Ako vždy začuli búchanie klopačky, nástroja, ktorý oznamoval začiatok práce. Čakali a čakali, no baníci tentoraz nechodili…

Okolo nich zrazu stúpla biela hmla a po chvíli opäť zmizla.

„Čo to bolo?“ spýtala sa Barborka. „Odkiaľ prišla tá hmla?“

„Nooo… a aj tá klopačka znela akosi inak!“ čudoval sa Klimko. „Asi je pokazená.“

Aj baňa zrazu vyzerala akosi inak. Akoby bola už dlho opustená. Odrazu permoníci začuli krik a dupot. Miesto baníkov sa však do podzemného tunela nahrnula kopa detí. Boli čudne poobliekané, všetko chytali a všade chodili. Keby boli Klimko s Barborkou čo i len o kúsok väčší, deti by ich určite boli objavili. Ako tak deti behali hore-dole po bani, jednému chlapcovi z ruky vypadlo čosi guľaté a gúľalo sa to presne k Barborkiným nohám. Obaja s úžasom všetko sledovali.

„Čo sa to deje, Klimko?“ šepkala Barborka.

„To veru neviem, Barborka,“ priznal Klimko. „Možno sme sa pomýlili a toto je nejaká iná baňa.“

Kým sa naši kamaráti čudovali, v bani to utíchlo. Čudná výprava odišla a všetko navôkol bolo zas opustené. Barborka opatrne zdvihla zo zeme zvláštny predmet, čo sa k nej zakotúľal. Bola to minca, o tom nebolo pochýb, ale nie taká, o akej sa učili v škole. Na hrivny ani zlatky, ktorými sa v permoníckych časoch platilo, sa ani trochu nepodobala. V prvom rade ten peniaz vôbec nebol zo zlata. To bolo permoníkom jasné. Veď predsa rozoznajú skutočné zlato od toho falošného! Na minci bolo vyrazené číslo jeden a veľkými písmenami napísané EURO.

„Toto je riadny objav!“ skríkol Klimko.

„Mali by sme preskúmať, odkiaľ to deti majú,“ s nadšením dodala Barborka a bez ďalších slov sa vybrali smerom, kadiaľ pred chvíľou deti vyšli z bane. Rýchlo prebehli cez štôlňu až k veľkej bráne. Našli ju pootvorenú a vykukli von.

Permoníci chodia z podzemia len málokedy. Pre Klimka a Barborku to bolo prvýkrát. Doteraz poznali svet ľudí iba zo školy, z bane a rozprávania svojich starých rodičov. Prvý raz videli slniečko, oblaky aj krásny les. Všetko tak nádherne voňalo a vtáčiky veselo čvirikali. Na deti skoro zabudli.

Z očarenia ich vytrhol až známy krik a dupot. Pred sebou zbadali skupinku detí v sprievode dospelákov. Kráčali lesnou cestičkou. V rukách držali čudné škatuľky, do ktorých občas pozerali, potom do nich ťukali, niektorým zo škatuliek vychádzali blesky alebo sa z nich ozývali rôzne zvuky.

Klimko a Barborka nenápadne sledovali ľudí až na kraj lesa, kde ich čakalo ďalšie prekvapenie. Pred sebou zbadali veľa domov. O nich sa učili a vedeli, že je to mesto Kremnica. Nevyzeralo však ako na obrázkoch v škole.

Domy boli príliš veľké, ulice širšie a plné čudných ľudí. Mnohí len tak postávali, posedávali a hľadeli na tie budovy. Obzvlášť na veľký dom na kopci so špicatou vežou. Permoníci pomaly začínali chápať, že sa akýmsi zázrakom dostali do iného sveta, do nášho sveta. Klimko potiahol Barborku za ruku a ukázal jej nápis na jednej z budov. MINCOVŇA, bolo na nej uvedené.

„Pozri, tam nám určite povedia, čo je to za peniaz.“

Tak sa naši kamaráti dostali až do mincovne v Kremnici. Dnu sa im podarilo prešmyknúť ľahko. Keďže boli maličkí, nikto si ich ani nevšimol. Nepozorovane chodili okolo vitrín s peniazmi, až objavili ďalšie dvere s nápisom PREDAJŇA. Klimko a Barborka síce netušili, čo sa v „predajni“ robí, ale vošli dnu. A ocitli sa na najúžasnejšom mieste, aké v živote videli.

Všade naokolo boli police a skrinky. A čo vám na tých skrinkách všetko bolo! Hračky, peniažky, obrázky a rôzne náramky. Klimko hneď zbystril, lebo na jednej z poličiek stála celá armáda nádherných cínových vojačikov.

„Barborka, Barborka, pozri na tých vojačikov, presne, ako sme sa učili v škole… takého vojačika musím mať!“ básnil Klimko, no Barborka ho vôbec nepočúvala.

Objavila totiž stojan s náramkami, príveskami, retiazkami… proste so všetkým,  čo si dievčatká môžu priať.

Najskôr nechápali, prečo v „predajni“ každý chodí akejsi tete za skrinkou ukazovať veci, a prečo jej dávajú peniaze aj kadečo iné. Mysleli si, že to je asi nejaká kráľovná, ktorej dávajú dary a rozhoduje, kto si čo môže zobrať.

Po chvíľke pozorovania však pochopili, ako to v „predajni“ funguje. Vyberiete si niečo, čo sa vám páči a za to dáte tete „predavačke“ peniaz. Niekedy jeden, niekedy viacero, dokonca deti občas vybrali miesto peňazí aj papieriky alebo akési kartičky. Teta predavačka si všetko ukladala do zvláštnej pokladnice.

„Tá asi bude bohatá a ani sa toľko nenarobí ako naši baníci,“ šepla Barborka Klimkovi.

Tento svet sa im veľmi páčil. Rozhodli sa, že sa o moderných ľuďoch musia dozvedieť viac. Dnešná výprava ich však veľmi unavila, a tak si povedali, že pôjdu domov trochu si oddýchnuť a vrátia sa opäť zajtra.