Permoníci žijú v podzemí už dlhé stáročia. Tvoria rodiny a priateľstvá, bývajú v dedinách a mestách, podobne ako my ľudia nad zemou. Niekedy, možno tak raz, dvakrát za sto rokov, sa narodí permoník či dvaja, ktorých láka slniečko, odvážia sa vystúpiť z tmavých chodieb a ukázať sa ľuďom. Vďaka takým sa legendy o permoníkoch zachovali až dodnes.
Aj našich kamarátov Barborku a Klimka lákal svet nad zemou. Žili vo svojej permoníckej osade pod historickou Kremnicou a do nášho sveta sa dostali vďaka kúzlam.
Či permoníci žijú aj dnes, alebo sú to len návštevníci z minulosti, asi nezistíme. V tomto príbehu sa však dozviete, ako to bolo s permoníkmi kedysi a zažijete Barborkinu strašidelnú cestu.
Po plavbe na zlatom potoku neostalo kamarátom veľa času na ďalšie dobrodružstvá. Prázdniny sa skončili a so začiatkom školy prišli nové povinnosti. Nebolo kedy chodiť do Kremnice, nieto ešte do práce. Klimko s Barborkou sa venovali hlavne učeniu a dobiehali zameškané doma.
Nezabudli však na nebezpečný zážitok ani na čarovný klobúk. Cez prestávky v škole sa dohadovali, ako by mohli klobúk použiť. Klimko navrhoval, aby s ním cestovali. Chcel spoznať aj iné mestá a ochutnať zmrzlinu v každom z nich.
Barborku však trápilo, že Klimkovi ešte nesplatila pôžičku a chcela klobúkom radšej zarobiť peniaze. Vedela, že požičané sa musí vrátiť, a ťažilo ju to.
Najskôr vymyslela, že by klobúk mohla požičiavať za peniaze kamarátom. Nápad to bol dobrý a záujemcov bolo veľa. Lenže čo, keď žiaden permoník nemal eurá na zaplatenie. Veď do Kremnice chodili len Klimko a Barborka. Potom jej napadlo, že v meste videla muzikantov, ako zbierali na ulici peniaze do klobúka. No ona nevedela hrať na žiaden nástroj.
A tak premýšľala a premýšľala. Na hodinách sa nesústredila. Pri matematike miesto príkladov prepočítavala, koľko musí robiť, aby splatila dlh. A veru to nebolo málo.
Nezostávalo jej nič iné, len si nájsť víkendovú brigádu. Našťastie sa už v Kremnici ako-tak vyznala a s Klimkovou pomocou sa jej podarilo dohodnúť si prácu v cukrárni Permoník. Veď kto by odmietol permoníka v permoníckej cukrárni. Mala chodiť vypomáhať celý september, vždy v sobotu na 3 hodiny.
Barborka si všetko dobre spočítala. Keď bude brigádovať každú sobotu a v septembri sú až štyri soboty, na konci mesiaca bude mať zarobených dosť peňazí na splatenie dlhu. A ešte jej pár eur zostane, aby kúpila Klimkovi z vďaky ďalšieho vojačika. Ten sa mu tak páčil.
Takto prešiel takmer celý mesiac. V škole im dávali veľa domácich úloh a cez víkend sa Barborka s Klimkom ledva stihli vidieť. Klimko chodil von s ostatnými spolužiakmi, zatiaľ čo Barborka poctivo pomáhala v cukrárni. Bolo je ľúto, že nemôže tráviť čas s kamarátmi.
Zmeškala súťaž v podzemnom púšťaní lodiek, nestihla prísť na permonícke vinobranie, no úplne najviac ju mrzelo, že nebude na veľkej rodinnej oslave. Konala sa v poslednú septembrovú sobotu v Španej doline u jej babičky Katreny. Barborka videla babičku málokedy, lebo do Španej doliny je to z Kremnice dosť ďaleko. Ide sa podzemnými chodbami takmer celý deň. Preto sa stretávali len raz za niekoľko rokov a na oslavu dlho spomínali.
Barborka sa dohodla s mamou, že síce nepôjde na oslavu s nimi, no len čo skončí v cukrárni, prenesie sa kúzelným klobúkom priamo k babke, aby stihla aspoň polovicu oslavy.
Nadišla dlho očakávaná sobota. Rodičia so súrodencami odišli k babičke ešte v piatok po škole, lebo ich čakala dlhá cesta. Barborka teda ostala prvýkrát sama doma cez noc. Nemohla zaspať a budili ju zlé sny.
Ráno utekala do cukrárne a v práci odpočítavala každú minútu. Presne na poludnie, keď na kremnickom hrade odbilo dvanásť hodín, Barborka poďakovala pani cukrárke, zbalila poslednú výplatu a utekala do predajne kúpiť Klimkovi vojačika. Schovala ho do vrecka s peniazmi a hneď chcela cestovať. Bola taká nadšená, že o chvíľu uvidí rodinu, až úplne zabudla, kde vlastne babička býva.
„Prenes ma na Staré hory,“ zapriala si Barborka.
Klobúčik urobil svoju prácu dobre, no Barborka sa pomýlila a miesto útulného babkinho domčeka sa ocitla kdesi uprostred lesa. Zľakla sa, lebo netušila, čo sa stalo. Ako sa teraz dostane k babičke? A kde to vlastne babička býva?
Niekde v diaľke zahúkala sova. Les bol temný a miešali sa v ňom listnaté a ihličnaté stromy. Cez husté konáre k nej prenikalo len pár lúčov svetla a silná hmla jej bránila vo výhľade.
„Kde to som?“ vykríkla Barborka.
Odpoveďou jej bol len šum lístia a slabá ozvena: „Som… to som… kde som…“
V tom zhone úplne zabudla, kde sa vlastne dala preniesť. Zem bola vlhká a opadané mokré lístie jej chladilo nohy. Striaslo ju od zimy a trošku aj od strachu. Chcela zas použiť klobúk, ale naozaj si nepamätala, kde babička býva.
Mama jej zvykla hovorievať, že ak si na niečo chceme spomenúť, musíme na to prestať myslieť. A tak už viac nemyslela. Rozhodla sa byť odvážna. Vydala sa krížom cez les, len tak, nevediac, kam ide.
Kráčala už dobrú pol hodinu a stále videla len temný les vystupujúci z hmly. Medzičasom sa dvihol vietor. Náhle, skôr ako stihla zareagovať, jej z hlavy strhol klobúčik a unášal ho preč. Barborka sa za ním rozbehla, čo jej nohy stačili.
Bez klobúka sa nikdy nedostane domov! Našťastie sa permonícke deti často hrajú na naháňačku, a tak Barborka vedela rýchlo utekať. Po chvíli dobehla klobúk a poriadne si ho nasadila na hlavu, aby už neodletel.
Chcela kráčať ďalej, no vtedy to zbadala. Len pár metrov od nej cez hmlu presvital strom a na ňom videla niečo bielo-červené. Išla to preskúmať. Na kmeň niekto nakreslil pod seba tri čiary, dve biele po krajoch a v strede červenú. A čo bolo najlepšie, od stromu viedla lesom cestička a kúsok ďalej bol na strome rovnaký obrázok a za ním ďalší, a ďalší.
„Pôjdem po značkách!“ pomyslela si Barborka. „Sú rovnakej farby ako môj klobúčik. To nemôže byť náhoda!“
Kráčala ďalej chodníčkom a krátila si cestu počítaním značiek. Jeden, dva… dvadsaťtri… až zrazu prišla k zvláštnej tyči, na ktorej bolo zavesených niekoľko ceduliek. Netušila, že značky na strome sú turistické a nikdy nevidela turistické rázcestie. Trošku však vedela čítať. A tak sa z ceduľky dozvedela, že cestička, po ktorej ide, sa volá Barborská cesta.
Na ďalšej ceduľke bolo napísané: Staré hory 1 hod. A na poslednej ceduľke: Špania dolina 3 hod.
„To je ono!“ skríkla od radosti Barborka. „Špania dolina!!!“ A hneď, ako to vyslovila, klobúk akoby vytušil jej prianie a preniesol ju priamo k babkinmu domu. Barborka bola šťastná a unavená zároveň. V lese sa zašpinila a poriadne premokla. Keď ju zbadala mama, okamžite ju objala a chcela počuť, čo sa stalo.
Ich rozhovor však prerušila babička. „Prepánajána, dieťa moje, čo to máš na hlave?“
Barborka sa vyľakala, že má asi vo vlasoch pavúka, no babička ukázala na klobúk. „Veď ten klobúk… ten…“ zobrala babka klobúk do rúk a hľadala slová.
Mama zatiaľ Barborke doniesla čisté oblečenie a vysušila jej vlasy a tvár. Babička ešte chvíľu pozorovala klobúk a obracala ho v rukách. Potom sa rozrozprávala. Aj ona ako mladá objavila skrýšu v jaskyni a chodila do Kremnice. Tiež neodolala ľuďom a chodievala čoraz častejšie.
Jedného dňa stretla tajomnú ženu, ktorá jej predala klobúk. Vyzeral presne ako tento, len farbu mal inú. Klobúk ju stál všetky poklady, ktoré doma ukrývala pred kamarátmi. Vďaka nemu so svojou sestrou navštívili rôzne miesta a zapáčilo sa im cestovanie. Klobúk však použili presne päťkrát. A potom zmizol. Len tak sa vyparil a už ho nikdy nevideli. Jej sestre cestovanie chýbalo, a tak opustila rodinu a odišla z domu do sveta. Na svojich cestách vraj spoznala lásku svojho života v ďalekej banskej dedine, v Pukanci, kde asi žije až dodnes.
Nevideli sa už takmer 100 rokov.
„Babička mala sestru? A kúpila tiež čarovný klobúk? Funguje len päťkrát?” to je len niekoľko z otázok, čo Barborke išli hlavou.
A kde je teraz tá sestra? A prečo sa už nevideli? Kým sa zvyšok rodiny zabával, Barborke to nešlo z hlavy. Prvý raz použil klobúk Klimko, aby sa zachránil, a potom sa s ním preniesli domov. Dnes ho použila ďalšie dva razy. Má už len posledné kúzlo? Ako ho najlepšie využiť?
Rodinná oslava trvala až do neskorého večera. Všetci okrem babky a Barborky sa dobre zabávali. Ony dve boli tiché. Každá z nich premýšľala. O tom istom, a predsa každá tak trochu o inom. Babička smútila za sestrou a kde-tu povedala len tak sama pre seba.
„Hej, hej, vyberiem sa za ňou, aj keď je to tak ďaleko.“
Kým svitlo nové ráno, Barborka sa rozhodla. Celá rodina sa už pripravovala na cestu domov a lúčili sa s babičkou. Barborka počkala, kým sa všetci rozlúčia a potom prišla priamo k babke. Silno ju objala a položila jej svoj klobúk na hlavu.
„Ak je pravda, čo si povedala, babi, mám už len jedno kúzlo. A bola by škoda využiť ho na niečo sebecké. Keď som to potrebovala ja, môj kamarát Klimko mi bez váhania pomohol. Teraz zas ja pomôžem tebe. Využi môj klobúk a odíď za sestrou. Ja si poradím aj bez klobúka.“
Babička nemohla uveriť, čo pre ňu Barborka urobila. Konečne mohla opäť vidieť sestru. Akoby na mieste omladla. Ten pocit, ktorý Barborka zacítila pri srdiečku, keď videla šťastnú babičku, bol na nezaplatenie. Pochopila, že nezištne pomáhať či obdarovať druhých, má cenu zlata.
Barborka s rodinou sa potom spokojne vybrali na cestu domov. Tešila sa na Klimka a na to, ako mu vráti peniaze. Určite sa poteší aj vojačikovi, čo mu kúpila. A tak sa Barborka v tomto príbehu naučila hneď niekoľko dôležitých vecí.
Požičať si peniaze je jednoduché, no vrátiť ich už ťažšie. Často sa tak pripravíte o čas či zážitky. A z krátkej radosti sa môže stať dlhá starosť so splácaním.
Naopak, požičať niečo alebo dokonca nezištne darovať, prináša dobrý pocit, ktorý zostane. Neznamená to však, že by sme mali dávať každému, čo si pýta. Uvidíte, že keď príde tá chvíľa, keď budete môcť niekoho obdarovať, spoznáte to!
Späť na príbehy
