Peniaze či tovar si ľudia požičiavali aj v minulosti, vzájomne alebo prostredníctvom bratských pokladníc. Pri vracaní dlhu sa očakávala malá pridaná hodnota, ktorú dnes poznáme ako úrok. Ak však dotyční nemali prostriedky na čestné požičanie a splatenie dlhov, neraz sa uchyľovali ku krádežiam či dokonca k zbojníctvu, ktoré história pozná z dejín kriminality.

Krádeže patrili v minulosti k najpočetnejším zločinom v celoeurópskom meradle. V prípade preukázania viny nasledovalo tvrdé vypočúvanie a krutý trest. Menšie krádeže sa trestali verejným palicovaním a bitím prútmi. K miernejším trestom patrilo pokutovanie, vyhnanstvo alebo odsúdenie na nútené práce, bežným trestom však bolo aj odseknutie ruky.

Mestá využívali v rámci trestnej právomoci praniere či klietky hanby, kde sa trestali previnilci pred očami verejnosti na zastrašenie a osobnú pohanu. Za zvlášť závažný čin sa považovali krádeže v kostoloch, odcudzenie hnuteľného majetku, poľnohospodárskych produktov či krádeže peňazí a ich falšovanie.

Zbojníctvo, teda organizované okrádanie vrchnosti, bolo ešte závažnejšie a trestalo sa ešte prísnejšie. Už pri vypočúvaní sa využívali tvrdé metódy, napr. naťahovanie na škripec, nasadenie „huslí“ – drevenej klady na krk a ruky a následne zatĺkanie šindľových klincov pod nechty, pálenie sviecami a podobne. Po odsúdení boli zbojníci pred očami verejnosti popravení hroznými spôsobmi. Previnilci sa v tom čase trestali, nevychovávali sa. Napriek tomu sa vždy našli jednotlivci, ktorí porušovali právny poriadok. Napríklad ľudia z nižších sociálnych vrstiev boli často nútení dopúšťať sa zločinov z existenčných dôvodov.