Roman Pomajbo: Som ako taký krtko
Dokáže pri štyroch deťoch ušetriť, alebo žije na dlh? Nechal sa niekedy finančne obalamutiť?

Aký má známy herec a komik vzťah k peniazom? Ich hodnotu si uvedomil už v detstve, kedy sa naučil kráľovské delenie. Koronakríza ho primäla poupratovať v rodinných výdavkoch.
Dostávali ste od rodičov vreckové?
Ako dieťa nie. Ani za odmenu, ani za dobré známky. Rodičia mi dali vreckové až neskôr, keď som odišiel do Brna študovať herectvo a začal som bývať sám na internáte.
Pamätáte si, koľko to bolo?
Každú nedeľu, keď som odchádzal z domu, dostal som 20 korún na rýchlik tam, 20 korún na rýchlik späť a 20 korún vreckové. Čoskoro som zistil, že nemusím ísť rýchlikom, keď osobný vlak stojí len 12 korún. Radšej som strávil štyri a pol hodiny v osobnom vlaku, ušetril som osem korún do Brna, osem korún na ceste späť a mohol si ich prirátať k vreckovému. Pamätám si, že vtedy sme utrácali našetrené peniaze v maringotke v strede Brna, kde boli hracie ponorky. So spolužiakmi sme tam raz-dva minuli vreckové na hry. (smiech). Na bežný život mi ostali ušetrené peniaze na cestovnom. Preto si to tak dobre pamätám, lebo viem, že to nebolo ľahké ani pre mojich rodičov. Odchod stredoškoláka z domu, to nie je len cestovné a vreckové, ale aj ubytovanie a strava – a to rodina vždy pocíti.

Vedeli ste o rodinnom rozpočte alebo vás rodičia nezaťažovali a v tichosti dopriali všetko potrebné?
Nezaťažovali ma, ale jasne mi dali najavo, že odtiaľ – potiaľ. Rýchlo som si uvedomil, koľko peňazí to stojí, aby som si mohol plniť sny a študovať herectvo.
Šetrili ste si do pokladničky? Poznáte ten pocit, keď sa z prasiatka vysypú mince?
To áno, mám s tým skúsenosti, ale nebolo to pravidelné a cielené šetrenie. Zvyčajne to prišlo po Veľkej noci. Vyšibal som si – a začal s tým hospodáriť.
Vedeli ste hospodáriť s rýchlo zarobenými peniazmi? Dokázali ste si z nich aj odložiť?
Vtedy som sa naučil kráľovskému deleniu. Jedno pre mňa, jedno pre teba, jedno na horšie časy…
Riadite sa tým stále?
Áno, bol som k tomu donútený okolnosťami.
Chodili ste na brigády, dokázali ste si počas štúdia alebo cez prázdniny zarobiť?
Školu som mal od rána do večera, ale mali sme povinné kultúrne brigády. Iní stredoškoláci chodili na chmeľ alebo na zemiakové brigády a my sme recitovali. Bola to veľká radosť, keď nám niekto dal nejaké peniaze. Najčastejšie sme však chodili do domova dôchodcov v zostave sláčikové kvarteto, moderátor-recitátor. A to sme vedeli, že dostaneme žemľu a čaj. Ako chlapec z internátu som bol vďačný aj za to (smiech). Ale chodili sme recitovať aj na odovzdávanie občianskych preukazov či na MDŽ. Raz som na Vysokej škole veterinárnej recitoval dojímavú báseň od Fraňa Šrámka Raport, kde je témou smrť vojaka a koňa na bojisku. Keď som to dokončil, zistil som, že organizátor podujatia mal na vysokej škole na starosti kone. Prišiel za mnou so slzami v očiach, vytiahol 100 Kčs, vtisol mi ich do ruky a povedal: To je pre vás. Hudobníci zazerali, a tak dodal: Však si to rozdelíte, chlapci.

Zarábali ste si aj inak ako herectvom?
Cez prázdniny som robil lodníka na parníku na Vranovskej priehrade. To bola moja prvá výplata.
Ako rýchlo ste ju minuli? Urobili ste si radosť s niečím, po čom ste dlho túžili?
Áno, „rozfofroval“ som to. Mal som vtedy prvú frajerku a keďže to bolo v lete na priehrade, kúpil som si značkové plavky, ktoré by som si za iných okolností nikdy nekúpil. Chcel som byť frajer.
Ste otcom štyroch detí, učíte ich šetriť? Dávate im vreckové a sledujete, ako s peniazmi hospodária?
Preniesol som si ekonomické zvyky aj do mojej rodiny. Tak, ako som si ja musel zaslúžiť peniaze, musia si aj moje deti. Neuľahčujem im to, chcem, aby poznali ich hodnotu. Koľkokrát to až preháňam, v hlave mám, koľko predstavení musím odohrať , aby som uživil rodinu. A potom sa mi stane, že mi dcéra povie: Tatinko, neboj, o chvíľu budem môcť aj ja brigádovať a predávať zmrzlinu, len sa bojím, že zle vydám. A vtedy sa pýtam sám seba, či to nepreháňam, keď takto rozmýšľa dieťa, ktoré je ešte malé a matematiku až tak neovláda.
Radia sa s vami, čo s našetrenými peniazmi alebo ich minú v tajnosti?
V tajnosti zatiaľ nie, máme pekný a otvorený vzťah, ale je pravda, že keď dostanú peniaze od babky, tvária sa, že sú to „nezávislé“ peniaze, ktoré môžu minúť na čo chcú a ja im do toho nemám čo hovoriť. Fond od starých rodičov je mimo našej kontroly, ale inak vedieme diskusiu, do čoho peniaze investovať, či ich hneď minúť, alebo šetriť ďalej a kúpiť si niečo hodnotnejšie. Myslím, že aj takto sa formuje finančná gramotnosť.
Sledujete rodinný rozpočet? Príjmy a výdavky? Máte prehľad?
Máme zatiaľ čo jesť a piť, pre mňa je oveľa dôležitejšie, aby deti mali na dobrú školu, aby mohli rozvíjať talent, chodiť na výlety. Vždy, keď sa mi narodení dieťa, premýšľam, čo mu dám do života, čo dokážem našetriť na jeho účet, ako ho zabezpečím. Priznám sa, valcuje ma táto zodpovednosť. A potom príde moja múdra žena a upokojí ma otázkou, či aj ja som to tak mal a rodičia ma zabezpečili alebo som si na všetko zarobil sám. Oslobodí ma myšlienka, že ani mne rodičia nedali majetky ani finančné dary a nič strašné ma nepostihlo, tak aj moje deti prežijú.
![]()
Vďaka korone som si uvedomil, koľko peňazí mi uniká na nezmyselné poplatky. Zrazu sme nemali príjem, len výdavky. Vyrušovali ma najmä všetky tie združené poistenia, poplatky za účty, lebo vtedy bolo aj 5 eur dôležitých.
Odkladáte si na horšie časy?
Som ako taký krtko. Dokonca aj tajne šetrím a odkladám si a potom sa mi stane, že neviem, kam som si to dal. (smiech)
Čas koronakrízy nám ukázal, že je dobré mať rezervu. Mali ste?
Nikdy som nežil tak, že by som si povedal – teraz mám a je mi jedno, rozprášim to, nech sa deje, čo sa deje a potom uvidím… Vo financiách som zodpovedný.
Keď si chcete urobiť radosť niečím drahším, pýtate sa na názor manželky alebo najprv kúpite a potom sa opýtate?
To je vždy veľká dilema. Rád chystám prekvapenia – na výročie, narodeniny, Vianoce. Vtedy nepozerám na peniaze. A potom vidím v jej očiach, že som to netrafil a je problém to vrátiť. Preto už aj ja patrím ku chlapom, ktorí sa pri vyššej investícii radšej poradia. U nás teda nehrozí, že prídem, zaštrngám kľúčmi a hrdo zahlásim– rodinka, kúpil som vám auto.

Kupujete si len to, čo si môžete dovoliť alebo máte aj nejaký ten prehrešok, keď ste išli do mínusu?
Nie. A snažím sa aj svojim deťom doma vysvetľovať, že treba skákať len tak vysoko, ako dokážeme vyskočiť. Ale priznávam, veľmi rád mám pocit, keď si môžem urobiť radosť. Vtedy si poviem – A čo, celý rok makám ako blázon, prečo by som si nemohol dovoliť lepší mobil alebo nejakú novú technickú vychytávku? Ale sú to naozaj výnimočné okamihy, radšej doprajem svojim blízkym. Pre mňa je najväčšia radosť, keď môžem druhým urobiť radosť. Neviem si dopriať, učím sa to.
Investovali ste niekedy svoje peniaze nevýhodne, zle?
Áno, mám takú zlú skúsenosť. Veľmi nerád na to spomínam. Dal som sa nahovoriť na spoločné podnikanie, v ktorom som prišiel o vysokú sumu. V takej chvíli si človek uvedomí, že by sa mal držať svojho kopyta a nešpekulovať s podnikaním.
Dostali ste sa niekedy do finančnej núdze?
Zažil som to, keď som žil rok v Austrálii. Tam som si siahol na dno. Žil som z ruky do úst. Odišiel som zo Slovenska ako veľký herec a zrazu som robil čašníka, upratovača, umývača, aby som prežil. A v takých okamihoch si človek spomenie, kto mu dlží sto korún, prečo zbytočne platí paušál, koľko peňazí ide bokom.
Na čom ešte zvyknete „prerábať“?
Vďaka korone som si uvedomil, koľko peňazí mi uniká na nezmyselné poplatky. Zrazu sme nemali príjem, len výdavky. Vyrušovali ma najmä všetky tie združené poistenia, poplatky za účty, lebo vtedy bolo aj 5 eur dôležitých, rovnako aj paušály za telefóny. Konečne som mal čas urobiť si poriadok, zistil som, koľko vecí nepotrebujem. Keďže som to nechal tak, nabaľovali sa na mňa ako snežná guľa. Poznáte tie „namotávačky“: Veď to je len 15 eur a budete mať kvalitnejšiu službu. Ale keď to mesačne zrátam, je to vysoká suma a služby, ktoré vlastne vôbec nevyužívam. Patrím k tým, ktorí si to vedia zrátať, ale nemôžem sa pozerať, ako dôchodcom, ktorí nie sú až tak finančne gramotní, denne volajú rôzni šmejdi – kúpte si medailu, pohľadnicu vám pošleme – a prevolajú s nimi hodinu. Koľkokrát to riešim aj s mojimi rodičmi – načo platíte túto službu, keď ju nepoužívate? Moja negatívna finančná skúsenosť? Ponúkli mi na mesiac službu zadarmo, človek je zvedavý, keď je zadarmo, vyskúša. A potom zistíš, že to nepozeráš, nemáš na to čas, že to nechceš. Ale už ti chodia faktúry. Volal som, písal a znova prišla faktúra. Tri mesiace som nemal šancu zbaviť sa niečoho, čo mi dali zadarmo. Stálo ma to nesmierne veľa energie, kým sa mi podarilo rozviazať zmluvu. A teraz si predstavte tých zraniteľných starších ľudí…
Bojíte sa žiť na dlh?
Som typ človeka, ktorý chce mať všetko rýchlo splatené, aby nikde nedlhoval. Ale ruku na srdce, dá sa to? V mojom veku a pri malom dieťati? Čo mi ostáva? Naučiť sa s tým žiť.