Známy džezmen sa cíti staromódny, istotu má len vtedy, keď má vo vrecku „keš“. Hypotéku nikdy nemal a keď vytuší, že sa ho niekto chystá oklamať, použije zdravý rozum.

Váš otec zomrel v Osvienčime, mama sa o vás starala sama, žili ste skromne. Dostávali ste ako dieťa aspoň nejaké drobné na útratu?

Určite áno. Moja mama stále pracovala v obchode a ja som za ňou chodil, čiže riešenie bolo, že mi dala pár korún, aby som pokojne čakal, kým skončí v práci. Po februári 1948, keď naša rodina musela zavrieť obchod, mama nastúpila ako predavačka do obchodu s textilom a odvtedy celý život robila v obchode, neskôr ako vedúca oddelenia v Priore. Bývali sme v podnájme, kúrilo sa drevom v pieckach, bol tam jeden vodovod a kuchynská pec, kde sa varilo. Mama sa o nás starala celý život už sama. Žil som v chudobnej rodine, ale nič nám nechýbalo. Mali sme všetko, čo sme k životu potrebovali. Viac som žil vo svete vecí, vzťahov. Peniaze ako také boli odo mňa ďaleko. Zvykol som si na to, že som dostal len to, na čo sme mali.

Čo ste si za „vysedené“ peniaze dopriali?

Už si to celkom nepamätám. Ale pamätám si rok 1953, keď bola menová reforma, ktorá priniesla zmenu peňazí. Mama mi dala nepoužiteľné drobné a ja som bol vtedy asi štyrikrát v kine. Rád som míňal na kino a ešte na zmrzlinu.

Túžili ste niekedy po niečom a musela vám to mama odoprieť?

Nespomínam si na nič také. Asi fungovala vnútorná regulácia mojich želaní. A ja som žil racionálne tak, že som vedel, čo si môžem a čo nemôžem dovoliť.

Čo bolo pre vás v detstve ako najväčšia odmena? Viac ako všetky peniaze?

Kamaráti a ulica. Vtedy som nepotreboval nič mať.

Chodili ste na brigádu?

Áno, mal som vtedy 15 rokov a chcel som si kúpiť trúbku. Mama dohodla so svojím bratom, ktorý bol majstrom na stavbe, že som tam mohol pomáhať.

Pamätáte si na zárobok?

Veľa toho nebolo, najmä preto, že som tam dlho nevydržal. Ja som bol mamičkin synáčik a tam to bolo na mňa trochu tvrdé.

Vyšlo vám na trúbku?

Na trúbku mi potom doložila mama.

Ste typ, ktorý vie hospodáriť s peniazmi?

Myslím si, že viem hospodáriť s peniazmi. Ale urobil som v živote niekoľko prešľapov s vidinou zárobku, ktoré som potom oľutoval. Takže až tak dobre zase hospodáriť neviem.

Dostali vás tieto prešľapy do finančnej núdze?

Nie.

Myslíte na železnú rezervu?

Áno, ja dokonca staromódne mám pocit istoty len vtedy, ak mám keš.

Boli časy, keď ste žili z ruky do úst?

Áno, ale bolo to vždy len krátko. Veril som, že sa z toho viem dostať.

Niekto vám niečo nasľubuje a vy jednoducho odbrzdíte svoju ostražitosť a naletíte.

Zarobili ste niekedy ako hudobník rýchlo a ľahko?

Možno sa to stalo, nepamätám si to veľmi. Ale dnes jednoznačne môžem povedať, že to sú situácie mimoriadne. Človeka to poteší, ale netreba na to myslieť. Nešportkujem, netipujem, nehrám, lebo viem, že tam mi kvety nerastú. Rád zarábam svojou prácou. Mám šťastie, lebo som začal zarábať na tom, čo mám rád. To je mimoriadne priaznivá konštelácia. Môj koníček sa stal mojím zamestnaním.

Keď si chcete urobiť radosť niečím drahším, pýtate sa na názor partnerky?

Určite sa poradím s mojou partnerkou, napríklad pri kúpe auta.

Kupujte si len to, čo si môžete dovoliť?

Áno. To je moja zásada zo starých čias. Pôžičku alebo hypotéku som nikdy nemal. Snažím sa nemať prehrešky. Kupujem väčšinou potrebné veci. Ukázalo sa, že to, čo som investoval do hudby – a tu nemám na mysli len financie, ale podstatnú časť môjho života – sa oplatilo, lebo mi to prináša veľkú radosť.

Čo ste si kúpili a neskôr to oľutovali?

To je zaujímavá otázka. Na nič konkrétne si nespomínam, ale zároveň si uvedomujem, koľkými vecami som obklopený a pritom ich vôbec nepotrebujem. Len sa ich neviem zbaviť.

Vaša najlepšia investícia?

Hudba.

Naleteli ste niekedy podvodníkom?

Áno. Človek je už taký. Ale nechcem to zovšeobecňovať, možno len ja som taký. Niekto vám niečo nasľubuje a vy jednoducho odbrzdíte svoju ostražitosť a naletíte. Našťastie ma neopustil v tých situáciách zdravý rozum a tým sa tieto zlyhania stali len ďalšou výstrahou, aby som si v podobných situáciách dával pozor.

Mnohí umelci sa cez koronu ocitli vo finančnej tiesni. Ako sa dotklo toto obdobie vás? Zobrali ste si z neho nejaké ponaučenie?

Mám svoju istotu v podobe dôchodku, takže som nemusel žiadať o pomoc, ale to, čo som za ten čas stratil tým, že som nemohol pracovať, mi už nikto nevráti. Ponaučenie je jasné. Život vždy uteká, ten nikdy nestojí a prináša nám situácie, o ktorých sme ani nesnívali. Musíme byť pripravení na všetko.

Peter Lipa (1943)

Rodák z Prešova, už od detstva inklinoval k hudbe. Od svojich dvanástich rokov sa učil hrať na husle, neskôr na trúbku, trombón a na gitaru. Strednú školu absolvoval v Prešove, potom vyštudoval Stavebnú fakultu SVŠT v Bratislave a pracoval ako redaktor Československého rozhlasu. Jeho prvá skupina bola Struny. Posledných desať rokov sa venuje najmä pôvodným piesňam, ktoré vznikajú na texty. V roku 1976 založil tradíciu Bratislavských jazzových dní. Môže sa pochváliť tým, že spieval na všetkých kontinentoch. Jeho najsilnejším zážitkom zo sveta hudby bolo dueto s Bobbym McFerrinom, ku ktorému ho vyzval sám maestro na záver svojho bratislavského koncertu v roku 1986. Je rozvedený a má štyri deti.