Herec a moderátor po rozvode s manželkou Nelou býva v prenajatom byte, chce si však zobrať hypotéku. Podnikanie v gastronómii mu nevyšlo, no skúsenosť neľutuje.

Váš otec bol dramaturg a scenárista, už ako päťročný ste stáli pred kamerou. Ako si na to spomínate?

V televíznej rozprávkovej hre Svetská krása som sa objavil úplne náhodou. Pani režisérka Bachnárová hľadala malého chlapca do postavy princa, mala dokonca už jedného vybratého, ale ochorel, prišiel rad na náhradníka a tak ma otec vtedy ponúkol. Typovo som sa jej zapáčil a už som sa v tom viezol…

Vnímali ste ako dieťa možnosť filmovať ako prácu, za ktorú dostávate odmenu alebo skôr ako hru?

V detstve to bola hra a trošku aj „fíha, idem do telky“. Kamarátom som musel rozprávať, ako to tam vyzerá. Neskôr som si uvedomoval, koľko voľného času mi to zaberie a že je to vlastne práca. Keď sa inscenácie skúšali, musel som tam chodiť a čítať, učiť sa texty a, samozrejme, nakrúcať, čo bolo na úkor hier a športovania. Prinieslo mi to aj popularitu, aj keď nie do takej miery ako dnes, keď vás na ulici všetci spoznávajú, ale spolužiaci a kamaráti si ma pozreli.

Odkladali vám rodičia honoráre na vkladnú knižku?

Áno, mal som vkladnú knižku s heslom (smiech). Rodičia mali veľmi rozumný prístup. Vždy, keď som dostal honorár, časť som dal sestre Zuzke, ktorá takú možnosť zarobiť si nemala. Takto nenápadne ma učili, že sa treba vedieť podeliť, čo som si v tom čase neuvedomoval, ale nemal som s tým žiadny problém. Neboli to vysoké sumy, za veľkú inscenáciu človek vtedy dostal 1 500 korún. Ale bolo to príjemné, všetky peniaze mi poctivo ukladali, nikdy na ne nesiahli. Hovorili mi, že keď budem väčší, môžem si za to kúpiť byt. Nebolo to celkom nereálne, v tom čase sa dali zohnať družstevné byty za 30 až 40-tisíc korún… Okrem toho som dostával vreckové a rodičia ma takto viedli k primeranej šetrnosti . Nebolo to tak, že by sme si so sestrou nič nemohli dovoliť, ale ani sme peniaze hneď „nerozhádzali“. Bolo to v takej rozumnej miere, čo mi, dúfam, ostalo dodnes.

Do čoho ste investovali svoje úspory?

Najväčšiu radosť som mal z gramofónu so zosilňovačom a s dvojpásmovými reproduktormi, na to som bol veľmi pyšný. Z jedného honoráru som si kúpil bicykel Favorit, po ktorom som veľmi túžil. Inak som veľa nemíňal, občas som vymenil bony pred Tuzexom a kúpil som si rifle alebo kazety do magnetofónu. Keď som bol už dospelý, išiel som s kamarátom na dovolenku do Juhoslávie.

Na družstevný byt ste si teda nenašetrili?

(smiech) Ale áno, našetril som si, ale dostal som také miesto v poradovníku, že mi to vychádzalo o 7 – 10 rokov a potom to po revolúcii celé padlo. Našetrené peniaze mi pomohli na začiatku manželstva, kúpil som nábytok a veci do bytu.

Vtedy boli výhodné mladomanželské pôžičky. Zobrali ste si ju aj vy?

Áno, zobral som si, doplatili sme si veci do bytu. Po revolúcii sa mi darilo, zarábal som celkom dosť peňazí, dostal som sa k nebytovému priestoru, zobral som si pôžičku 200-tisíc korún a dosť dlho splácal. Až neskôr som zistil, že som ju mal zle nastavenú, zvýšili mi úrok a nedali vedieť, po roku, keď som si to išiel skontrolovať, prekvapilo ma, že tam mám ešte väčší dlh ako na začiatku.

Ako ste to riešili?

V tej situácii sa nedalo urobiť nič, len krik v pobočke (smiech), ale veľmi mi to nepomohlo. Nastavil som si vyššie mesačné splátky a vždy, keď sa mi podarilo zarobiť viac peňazí, vložil ich tam ako jednorazovú splátku, aby som si dlh znížil. Nemalo zmysel ho mať rozložený na toľko rokov, veľmi by som pôžičku preplatil. Dnes, keď som už finančne gramotnejší viem, že pri pôžičke sú najnevýhodnejšie prvé roky, splácate síce časť istiny, ale aj veľmi veľa úrokov.

Mal som vkladnú knižku s heslom. Rodičia mali veľmi rozumný prístup. Vždy, keď som dostal honorár, časť som dal sestre Zuzke, ktorá takú možnosť zarobiť si nemala. Takto nenápadne ma učili, že sa treba vedieť podeliť.

Veľmi rýchlo ste sa finančne osamostatnili. Ako si spomínate na študentské časy?

Počas strednej školy som pol roka točil seriál v Česku, tam sme zarobili väčší honorár. Na vysokej škole som dokonca mal prospechové štipendium a jasné, že sa išlo hneď na víno a špagety alebo sme sadli do lietadla a odleteli do Prahy, pobudli sme tam tri dni a už sme nemali ani na bagety. Ale vždy sme to nejako prežili. Zašli sme do Pippi grilu a tam nám tety pripravili výpek z kuraťa, do ktorého sme si namáčali rožky (smiech). Keď bolo peňazí viac, minuli sme, keď menej, prežili sme. Neboli to zlé časy.

Viete žiť na dlh bez stiahnutého žalúdka?

Priznám sa, nerád žijem na dlh. Niekedy to však inak nejde, aj teraz nad tým premýšľam, vybavujem hypotéku na byt. Nechce sa mi vyhadzovať peniaze za prenájom. Určite sa v tomto smere poradím s odborníkmi, aby som si vybral čo najvýhodnejšiu. Ale inak si nerád požičiavam a nerád žijem na dlh, človek nikdy nevie, čo ho môže pritlačiť.

Máte odložené peniaze na horšie časy?

Každý mesiac som posielal peniaze na svoj sporiaci účet. Mám aj dôchodkové doplnkové poistenie. Obe dcéry majú venové a štipendijné sporenie, staršia Terezka už z neho dostáva mesačný príspevok. Peniaze radšej takto zhodnotím, lebo viete ako to je – keď ich máte doma, tak ich miniete.

Mnohí muži zarobené peniaze investujú do lepšieho auta. Ako je to s vami?

Páčia sa mi autá, ale nikdy som netrpel tým, že musím mať najnovší model. Jazdím na starom Forde už niekoľko rokov, na presun po Bratislave mi to stačí.

Čo si rád doprajete?

Pre mňa je dôležité cestovanie, peniaze míňam na CD, knihy, ešte som stará škola, elektronické vymoženosti ma nebavia. A investujem aj do športu. Dlhé roky sa venujem hokeju, tenisu a lyžovaniu, snažím sa mať dobrý výstroj a doprajem si aj chutné jedlo a dovolenku. Nemusí to byť vždy len more, neprekáža mi ani splav na Sázave ani turistika v slovenských horách. Rád tiež fotografujem. Čokoľvek vám môžu zobrať, ale zážitky a skúsenosti nie.

Zariskovali ste niekedy? V minulosti ste podnikali v gastronómii. Aká to bola skúsenosť?

Mal som ambíciu rozbehnúť štýlovú a kvalitnú reštauráciu. Nebol som v tom však sám. Mojou úlohou bolo vymyslieť koncept, ako to bude vyzerať, dať tomu myšlienku. Myslím, že som to zvládol pomerne dobre, praktická časť bola na partnerovi. Priznám sa, že som si naivne myslel, že to pôjde, že ľudia to pochopia a budú zdieľať moje nadšenie, ale nestalo sa tak. Napriek tomu, že som prišiel o veľmi veľa peňazí, neľutujem to. Keďže som nemal podnikateľskú históriu, len som začínal, banka mi nedala podnikateľský úver. Založil som môj byt a o peniaze som prišiel. Bola to zlá ekonomická skúsenosť, ale neostal som nikomu nič dlžný. Len sebe a mojej rodine.

Prinieslo vám to aj niečo pozitívne?

Reštaurácia bola mojím dieťaťom, mal som to tam veľmi rád a viem, že aj ľudia sa tam dobre cítili. Bola krásna aj kvalitná, myslím si, že sme trošku aj predbehli dobu. Mali sme kvalitných dodávateľov, level bol veľmi vysoký a potvrdili mi to aj ľudia z diplomatických služieb, ktorí sa veľa pohybovali po svete a boli veľmi spokojní. Spoznal som nové prostredie, už viem, čo to všetko prináša.

Vedeli ste, ako nastaviť cenovú politiku?

Keď sme podnik otvorili, niektorí moji známi mali pocit, že len preto, že sa poznáme, by mali automaticky dostávať zľavy. Ťažko sa vysvetľuje, že keď máte zodpovednosť za 10 zamestnancov, musíte nakúpiť tovar, platiť nájom a energie a zrazu vám vyskočí, že mesačne musíte zarobiť 600 až 700-tisíc korún, aby ste sa vôbec dostali na nulu, a až po nejakom čase môžete generovať zisk… Aj ja sa už teraz na to pozerám inak a keď prídem do podniku, v ktorom sa mi páči a cítim sa dobre, som ochotný zaplatiť za služby viac ako inde. Alebo si poviem, že 7 eur za vyprážaný syr je veľa a pôjdem do lacnejšieho podniku. Akceptujem prostredie, v ktorom sa nachádzam aj to, ako je to nastavené. Je to len na mojom výbere.

Dali by ste sa ešte niekedy nahovoriť na podnikanie?

V každom prípade to bola finančne náročná skúsenosť, v budúcnosti si už veľmi dobre rozmyslím, či do niečoho podobného pôjdem, keby ma náhodou premkol pocit podnikať. (smiech). Úplne ma to neopustilo, ale musel by som mať veľmi dobre vypracovaný podnikateľský plán.

Zavítala k vám aj známa zahraničná osobnosť?

Zavítal k nám napríklad Woody Harrelson, tomu sa u nás veľmi páčilo… Dlho sme sa spolu rozprávali, pamätám si, že si objednal dubákový krém. Veľmi často k nám chodil Eduard Kukan, veľa výtvarníkov, hercov, hudobníkov, mali sme celkom slušnú klientelu.

Mali ste niekedy šťastie na rýchly zárobok?

Rýchle peniaze som nikdy nezarobil (smiech). Dokonca ani v tipovaní…

Ako hovoríte s deťmi o hodnote peňazí?

Obe dcéry dostávali vreckové a učili sa s ním hospodáriť. Keď chceli niečo drahšie – nech sa páči, máte vreckové. Len si uvedomte, že ho máte na celý mesiac. Keď si ho miniete v prvom týždni, už to bude komplikovanejšie. Keď chceli niečo drahšie, napríklad vstupné, dohodli sme sa a spojili sme to s darčekom na meniny a narodeniny. Som rád, že cez leto brigádujú, mladšia dcéra na výstave Inkov, teší sa zo zarobených peňazí, je to príjemný pocit zadosťučinenia. Staršia Terezka pracovala v kaviarni, je tiež veľmi zdatná v jazykoch, rozmýšľa, že začne doučovať angličtinu.

Mali ste v živote aj slabšie obdobie, keď bolo menej práce a museli ste si peniaze požičať?

Mal, samozrejme. My umelci nevieme presne naplánovať naše mesačné príjmy, nie vždy to vieme ovplyvniť, sme odkázaní na ponuky. Mal som obdobie, keď som si musel zobrať pôžičku, pretože som potreboval zabezpečiť chod rodiny a potom som sa ju snažil čo najrýchlejšie splatiť. Nebolo to však také, že by som sa potácal v dlhoch a už by som nevedel, ako z toho von.

Čo vám priniesla korona? Mnohí umelci si museli poriadne pritiahnuť opasky…

Korona je zvláštny fenomén. Vtedy nikto netušil, čo to všetko prináša, neboli sme na to pripravení. Nikomu nenapadlo, že môže prísť nariadenie, ktoré nám zakáže pracovať. Nie som rozhadzovačný typ, ale nie som ani žgrloš, ktorý si nič nedopraje. Nemal som uložené na konte veľké peniaze, ani kúpené tri byty, ktoré by som prenajímal. Bolo to zložité, o príjem som prišiel zo dňa na deň. Poviem to objektívne, že pomoc deklarovaná štátom je absolútne nedostatočná a pomalá. A navyše si myslím, že na kultúru a umelcov sa akosi zabúda. A mrzela ma reakcia niektorých Slovákov, ktorí sa na nás pozerali ako na bohatých darmožráčov, ktorí nikdy v živote poriadne nepracovali a neuvedomujú si, aké náročné je nakrútiť film, seriál alebo naskúšať divadelné predstavenie. Celý život som poctivo odvádzal dane, platil si všetky odvody, možno by stálo za uváženie skontrolovať daňové priznania umelcov a vyplatiť im 60 % z predchádzajúceho roku.

A vy ste si poradili ako?

Našťastie som mal rezervu, ale nie takú, že by som mohol aj rok nepracovať. Situácia, v ktorej sme sa ocitli, nás naučila, že isté veci môžeme oželieť, naučila ma istej disciplíne a začal som si viac vážiť veci, ktorým som neprikladal až takú váhu. A začal som viac bicyklovať, s priateľkou sme tomu prišli na chuť a objavili sme krásne zákutia Slovenska.

Titulná foto: Archív P.K.

PETER KOČIŠ (1965)

Rodák z Nitry je známy herec a moderátor. Účinkoval v množstve televíznych inscenácií a takisto TV filmov – Tisícročná včela, Jánošíkov dar, Príbeh Mateja Hózu alebo Poviem mu to sám, vďaka ktorému získal cenu Prix Danube za najlepší herecký výkon. Účinkoval vo viacerých seriáloch ako napríklad Panelák, Ordinácia v ružovej záhrade, Odsúdené, Nevinní. Aktuálne pripravuje seriál Ultimátum, kde hrá postavu slovenského premiéra.
Bol členom DAB Nitra, Novej scény a za sebou má množstvo divadelných hier. Svoj hlas prepožičal Denzelovi Washingtonovi napríklad vo filmoch Muž v ohni, Prípad Pelikán a taktiež nadaboval postavu Supermana v rovnomennom filme.
Má za sebou moderovanie relácií Páli vám to?, Bumerang a Snívajte s nami. Má dve dcéry Terezu (20) a Sáru (16).