Verejnosť vás mala možnosť spoznať ako jedného z dvoch víťazov autorskej súťaže Coca-Cola Popstar v roku 2003. O prvú priečku ste sa delili so Zuzanou Smatanovou. Ako si na to spomínate?

Bola to obrovská eufória. Mal som za sebou osemčlennú kapelu, veľmi sme sa tešili, hoci sme vtedy ešte nepoznali úskalia šoubiznisu.

S ktorým hudobným žánrom ste začínali?

Keď som končil vysokú školu, povedal som si, že najprv sa budem venovať ľahšiemu žánru, teda pop, džez, muzikál. Potom, keď nadobudnem viac skúseností vekom, keď zvážniem, dám sa na vážnu hudbu. A v podstate sa to aj deje, smerujem k tomu. Čím ďalej, tým viac spievam klasiku a aj ľudia ju odo mňa viac chcú.

A ktorý žáner je vám najbližšie?

Predstavte si, ja som bol dokonca aj v beatboxovej kapele (smiech). Bol som jediný slovenský člen takejto českej kapely, vyhrali sme majstrovstvá sveta v skupinovom beatboxe. Viete, ja som celý život naschvál taký „nezaradený“, čo sa hudobných žánrov týka. Keď mám k niečomu srdcový vzťah, nerád sa toho potom vzdávam. Aj keď ma na vysokej škole učitelia tlačili len do opery, ja som si ostatné veci nedal vziať. Je to ako s hudobnými nástrojmi. Keď hráte na viacerých, vždy je tam ten jeden, ktorý ovládate najlepšie, ale zároveň vás každý z tých nástrojov niečo naučí. Moje zaradenie v rôznych štýloch sa mi teraz zdá ako výhodné, lebo dokážem urobiť radosť rôznym typom ľudí.

Prezývajú vás „slovenský Bocelli“, dokonca ste sa so slávnym tenoristom aj stretli a absolvovali s ním turné.

Áno, moja kamarátka, operná speváčka Stefania Donzelli, ktorú som spoznal počas môjho účinkovania vo viedenskej Kammeroper, dostala ponuku na záskok počas jeho turné. Majstrovi zobrala nejaké moje nahrávky a o dva dni nato mi volali, či by som neprišiel ako hosť. Nie spievať, ale zažiť  atmosféru jeho koncertov. Bol to neskutočný zážitok, dva týždne som s ním chodil po vystúpeniach, vozili sme sa niekedy aj 200 kilometrov v taxíku z mesta do mesta, prespávali v hoteloch, večerali spolu po koncertoch. Odchádzal som odtiaľ nabitý energiou a s pocitom, že toto presne by som chcel robiť. Ale potreboval som k tomu dorásť – umelecky aj osobnostne.

Umelci sú dnes v „ohrozenej“ kategórii, obzvlášť teraz počas pandémie. Pocítili ste aj vy výpadok v príjmoch?

Som presne ten typ umelca, ktorý žije prevažne z vystúpení. Ročne odohrám minimálne sto vystúpení, ktoré boli teraz zrušené a ja som naozaj ostal bez príjmu. Bol som postavený k stene – musím štátu platiť odvody, ale zároveň si na ne nemôžem zarobiť. Skúsil som spraviť online koncert s gitaristkou Michaelou Regecovou, ale stálo ma to týždeň roboty a zárobok bol slabý. Túto situáciu som však zobral ako výzvu a tie mám rád. Rozhodol som sa, že budem učiť, kedysi som robieval s deťmi workshopy. Tak som začal dávať súkromné hodiny.

Bol som postavený k stene – musím štátu platiť odvody, ale zároveň si na ne nemôžem zarobiť.

Mali ste aspoň nejakú finančnú rezervu na horšie časy?

Vyrástol som v rodine, kde sme boli štyri deti. U nás sa vždy veľa šetrilo, čo síce bolo správne, ale na mňa to malo práve opačný vplyv. Keď som sa osamostatnil, tak som si skôr doprial. Čo som chcel, to som si kúpil. Samozrejme, nejakú finančnú rezervu mám, ale nešetrím si cielene. Oveľa radšej  peniaze používam. Aby som urobil radosť sebe, ale aj ostatným. Najviac vrážam asi do môjho nahrávacieho štúdia, to je môj miláčik, kupujem si hudobné nástroje, mikrofóny… Mám doma hotové hudobniny, keďže aj z mojich zahraničných ciest si vždy prinesiem nejaký nástroj, či už strunový alebo perkusie.

Prekvapila vás korona alebo ste boli aspoň na nejaký čas zabezpečený?

Počas korony sa mi prvýkrát v živote stalo, že som dlhoval peniaze. Nerád si požičiavam peniaze, prežívam vtedy stres z toho, že neviem, kedy ich našetrím a vrátim. Pravda však je, že keď prišla pandémia, naozaj som doslova nemal z čoho žiť a požičal som si od dvoch kamarátov, ktorým to ešte splácam. Ale do budúcnosti by som rád ostal pri mojom starom pravidle nežiť na dlh, lebo človek má potom pocit, že ani zomrieť nemôže (smiech).

Ako dieťa ste si niečo odkladali?

Občas áno, spomínam si, že raz sme mali doma návštevu a ja som sedel na schodoch, kde som si z plných pľúc spieval. Mama prišla s pár drobnými a „podplatila“ ma, nech som ticho, tak tie som si odložil (smiech). Ale vážne, ja som sa snažil mojich rodičov príliš neotravovať zbytočnými výdavkami, napríklad ako vysokoškolák som často jazdieval stopom. Raz som dokonca pri jednom dlhom čakaní, keď som stál na diaľnici pri Trenčíne, pršalo a strašne fúkalo, zložil pesničku. Uvedomil som si, že hoci som zmoknutý a uzimený, som rád, že som. A to je veľmi dôležité.

Hovorili ste, že sa u vás peniaze dlho neohrejú. Rozumiete im dostatočne?

Uvedomil som si, že mám peňazí vždy presne toľko, koľko potrebujem. Pokladám sa dokonca za bohatého človeka, nie v zmysle, že mám milióny, ale že nemám o peniaze starosti. Vidím to na mojich kamarátoch, ktorí majú viac peňazí, že sa o ne strachujú, stále rozmýšľajú, ako s nimi naložiť. Ja mám ten luxus, že sa o ne nebojím. Mám vždy dosť na to, aby som sa najedol, aby som sa presunul tam, kam potrebujem, mal oblečenie, v ktorom sa dobre cítim, aby som mal na podnájom alebo mohol niekoho pozvať na pohár dobrého vína. Peniaze sú super vec, keď ich človek má a hrozná vec, keď ich nemá (smiech).

Umelci sú slobodní, nespútaní. Dokážete si udržať vo svojich peniazoch poriadok?

Dane musím platiť aj ja, takže sa snažím mať v účtovníctve poriadok, mám naň vyhradený jeden „šuflík“, v ktorom mám všetky zmluvy. A mám aj daňovú poradkyňu, ktorá sa mi o to stará. Dávam si pozor na moje peniaze, aby som mal na účte vždy toľko, nech viem povedzme sadnúť na lietadlo do Ameriky a chvíľku si tam v pohode žiť.

Stalo sa vám niekedy, že ste peniaze minuli neuvážene na niečo, čo ste ani nepotrebovali a potom to oľutovali?

Joj, veľakrát (smiech). Potom som tú vec posunul ďalej, hoci som si uvedomoval, že to stálo možno aj nemalé peniaze. Hlavne teraz, keď bola kríza. Napríklad som si pokúpil asi štyri klávesy, z ktorých jedny používam a ostatné som rozdal mojim bývalým frajerkám (smiech). Ale to neľutujem, lebo ich využívajú. Raz som si však kúpil jednu kameru, lebo som išiel do Brazílie vystupovať na loď. Pripevnil som ju vpredu na loď, chcel som urobiť pekné zábery, ako sa približujeme k prístavu v Riu de Janeiro. Keďže však povrch tej lode bol slaný a klzký, pomaličky sa kamera začala odliepať, čo som si, samozrejme, nevšimol. Stál som asi dva metre od nej, keď sa krásnym ladným spôsobom odlepila a pomaly padala do oceánu. Vtedy som bol veľmi nahnevaný, že som v podstate utopil niekoľko sto eur. Ale na druhej strane som sa chlácholil, že raz ju niekto nájde, dokonca ma aj uvidí na prvých záberoch a bude mať radosť z peknej kamery.

Podľahli ste niekedy nejakému podvodníkovi, čo sa peňazí týka alebo oklamal niekto vás?

Som pomerne dôverčivý, ale toto sa mi ešte, chvalabohu, nestalo. Aj keď mi občas prídu nejaké emaily, že som niečo vyhral alebo mi niekto chce venovať veľkú sumu peňazí, tomu neverím a hneď to mažem. Ale raz som požičal vyššiu sumu osobe, ktorú som až tak dobre nepoznal a boli z toho problémy. Hoci som sa neskôr pripomenul, keď som práve ja nejaké peniaze potreboval a boli by sa mi hodili, dotyčná osoba sa zatajovala a to ma zamrzelo. Nakoniec mi to vrátila, ale boli okolo toho zbytočné obštrukcie a ostal nepríjemný pocit.

Peter Adamov (1974)

Slovenský spevák, textár, skladateľ a multiinštrumentalista. Je výhercom súťaže Coca-Cola Popstar z roku 2003. Deti a rodičia ho poznajú aj ako Majstra Netopiera z projektu pre deti Spievankovo a Kráľovná Harmónia. Jeho album BonBon bol nominovaný na cenu Esprit za najlepší džezový album roka 2019.