Obľúbená autorka hitov pre deti túžila založiť kočovné divadlo. Začínala však obsluhovaním hostí v reštaurácii, či ako recepčná v hoteli. Hoci ju koronakríza zastihla pripravenú, vlastná značka oblečenia jej nevyšla..

Ako si spomínate na svoje detstvo, čo sa peňazí týka? Dostávali ste vreckové?

Vreckové mi začali rodičia dávať až na strednej škole, bolo to 20 korún na deň. Mama mi vždy prízvukovala, že to mám na jedlo, na desiatu. Ja som si však takmer vždy všetko odložila, občas som si niečo kúpila v bufete, ale snažila som sa šetriť. Odjakživa som inklinovala k móde, bavilo ma návrhárstvo, čiže za takto ušetrené peniažky som si kúpila svoje prvé značkové rifle. Boli to čierne rifle a stáli vyše 1 000 korún, čo bolo na tú dobu naozaj dosť.

Uvedomovali ste si ako dieťa hodnotu peňazí? Ako hospodárili vaši rodičia? Viedli vás k zodpovednosti za peniaze?

Naša rodina žila vždy striedmo, mamička bola učiteľka, otec len začínal podnikať, keď som bola malá. U nás sa kupovali len nevyhnutné veci, rodičia si ešte v mladosti postavili dom a ten dlhé roky splácali. Vtedy neboli mobily, tablety a podobné veci, ja som túžila po syntetizátore a ten mi potom rodičia aj kúpili, keď som mala asi 12 rokov.

Chodili ste ako študentka na brigády, privyrábali ste si?

Brigádovať som začala ako 16-ročná, predávala som v kine pukance. Z prvej výplaty som si doložila práve na tie moje vytúžené značkové rifle. Po maturite som v lete pracovala na pumpe, kde som umývala okná na autách. No a celý tento zárobok od mája až do septembra som investovala do svojej prvej dovolenky pri mori. S rodičmi sme sa v detstve k moru nikdy nedostali a ja som si more vysnívala, tak som si ho dopriala. Išla som do Chorvátska s partiou.

Na vysokú školu ste išli mimo svojho rodného mesta. Vedeli ste si poradiť so študentským životom?

Počas štúdia na Akadémii umení v Banskej Bystrici som už hrávala vo zvolenskom divadle, čo bol taký menší zdroj príjmu a dalo sa to tak zvládnuť. Po vysokej škole som odišla do Ameriky, lebo som si vysnívala svoje kočovné divadlo a povedala som si, že kým si naň nezarobím, nevrátim sa domov. Kamarátka mi požičala peniaze na cestu, niečo mi prispela maminka a vyrazila som do New Yorku. Pracovala som ako hosteska, neskôr čašníčka v reštaurácii na Floride, upratovala som izby, proste som brala, čo bolo. Vedela som, koľko si potrebujem zarobiť a makala som dovtedy, kým som to nedosiahla.

Aký to bol pocit, keď ste sa priblížili k svojmu snu? V čom spočívalo založenie kočovného divadla?

Kočovné divadlo bolo vlastne auto s veľkým kufrom, v ktorom som prevážala všetky kulisy. Všetky peniaze, čo bolo asi 100 000 korún, som vrazila do ojazdenej Škody Forman a zistila som, že ho vlastne nemám za čo natankovať (smiech). Ale zaujímavé je, že mnohým ľuďom potom toto auto pomohlo, požičiavala som ho napríklad aj skupine Zuzky Smatanovej na jej prvé koncerty.

Ako sa rozbiehalo vaše Divadlo na kolesách? Bolo to náročné zvládať aj finančne?

Išlo to len veľmi pomaly, ponúkala som svoje detské predstavenia kultúrnym domom, ale ťažko som niesla, keď ma odmietli. Nedalo sa z toho plnohodnotne uživiť, tak som popri tom bola aj riadne zamestnaná. Najprv som viedla predajňu s etno tovarom, kde som pracovala systémom krátky a dlhý týždeň, čiže v čase voľna som si plánovala predstavenia. Neskôr som sa zamestnala v hoteli v centre Bratislavy na recepcii, kde som využila svoju angličtinu a robila som tzv. one touch service – služba jedného tlačidla. Keď klient hotela na telefóne potlačil jedno tlačidlo, na druhej strane linky som bola ja a vedela som mu vybaviť všetko. Od kávy, cez opravu auta až po program na celý deň. Takto som sa stretla napríklad s Patrickom Swayzem, Eltonom Johnom, či skupinou Prodigy.

Kedy ste si povedali, že sa divadlu chcete venovať naplno, že vás uživí?

V mojom poslednom zamestnaní, keď som robila promotérku v nákupnom centre a ponúkala som okoloidúcim tovar. Vtedy som si povedala, že keď dokážem ponúkať cudzie výrobky, prečo by som nedokázala rovnako dobre ponúkať ten svoj? Robila som niečo iné, aby som mohla robiť to, čo chcem, ale po práci mi už na to ani nezostávala energia. To bol ten zlomový moment.

Z každého príjmu si odkladám 10 %, ktorých sa nedotýkam. Nie je to na dovolenku, ani na novú umývačku, je to naozaj tá železná rezerva. Toto robím od svojich šestnástich rokov.

S manželom ste si založili firmu, kto vás učil ju viesť? Mali ste nejaké podnikateľské základy?

Ja som začala budovať značku a ani som o tom nevedela (smiech). Trvalo zhruba štyri roky, kým sa firme začalo dariť tak, aby bola sebestačná. Nadviazali sme totiž na moje divadlo a založili vydavateľstvo, aby som mohla vydávať hudobné nosiče. Je to v podstate „eseročka“, kde máme zastrešenú aj výrobu hudobných nástrojov, ktorej sa venuje môj manžel.

Kedy ste si povedali, že už sa vám darí a ste ziskoví?

Nikdy (smiech). Ono by to bolo ziskové, keby som vytvorila jedno DVD na začiatku a profitujem z neho doteraz. No tým, že ja tú audiovizuálnu tvorbu neustále rozširujem, je to jeden veľký kolotoč. Od tretieho DVD je už investícia do ďalšieho nad 100 000 eur. To, čo sme zarobili, sme investovali do výroby ďalšieho DVD. No a dnes už veľmi málo ľudí kupuje nosiče, na tom už v podstate ani nezarábame. YouTube okresal príjmy z reklamy na detskú tvorbu, čo sme tiež výrazne pocítili. V porovnaní s minulosťou sú pätinové, nestačia ani na mesačné udržanie firmy.

Ako ste finančne pocítili situáciu okolo pandémie, keď boli zakázané predstavenia a koncerty?

Cítime to veľmi. Mali sme natáčať nové videoklipy, chodiť na festivaly, celé turné sa nám preložilo na jeseň. Veľmi mi chýbajú moji diváci, kontakt s nimi, ich spätná väzba. Ja to milujem, lebo vtedy vidím, že to, čo som vytvorila, má naozaj zmysel.

Pocítili ste výpadok príjmov aj finančne?

Odjakživa razím teóriu, že sa nesmieme fixovať len na jeden zdroj príjmu. Preto máme napríklad aj e-shop, kde predávame naše produkty. Korona nás tiež potrápila, ale ja som bola pripravená. Povedala som si, že musíme mať rezervu. Preto som hneď, ako sa nám začalo dariť, zabezpečila svoju rodinu na rok dopredu. Keby sa mi čokoľvek stalo, môj manžel bude mať dosť času na to, aby sa porozhliadol, našiel si prácu a vládal splácať hypotéku na náš dom, aby deti mali čo jesť a mali si čo obliecť. Taktiež aj firma má rezervu na prežitie, ale žiaľ, musíme ukrojiť z toho, čo sme mali tento rok použiť na natáčanie ďalšej tvorby.

Máte dve dcéry, ako ich vediete k finančnej zodpovednosti? Dostávajú už vreckové?

Snažíme sa Terezke a Eliške hlavne vysvetľovať. Ako rodina investujeme hlavne do zážitkov, vždy im poviem, že vďaka mojim koncertom môžeme ísť napríklad na lyžovačku. Keď majú narodeniny a môžu si niečo vybrať v hračkárstve, určíme im sumu a ja im vysvetlím, že som na to musela robiť povedzme päť hodín. Deti musia vedieť, že peniaze sú vždy výsledkom niečoho, nejakej práce a nepadajú nám len tak z neba. Vreckové ešte neriešime, staršia Terezka si peniažky, ktoré dostane napríklad od starkej, sama odkladá a už sa nám stalo, že sama uhradila nejakú zálohu na výlet v škole zo svojich úspor. Samozrejme som jej to potom vrátila (úsmev). Teraz však už prechádza na druhý stupeň a zrejme to začneme riešiť nejako „po minciach“.

Kto sa u vás doma stará o peniaze? Vediete si rodinné účtovníctvo, odkladáte bločky?

Mala som také pokusy, ale nemám na to vôbec čas. Držím sa však jednej zásady. Z každého svojho príjmu si odkladám 10 %, ktorých sa nedotýkam. Nie je to na dovolenku, ani na novú umývačku riadu, je to naozaj tá železná rezerva. Toto robím od svojich šestnástich rokov. Ideálne by bolo odložiť si 20 %, ale to ja nezvládam. Takýmto sporením si nemusíte neskôr požičiavať od banky, ale sami od seba. Ja si sama sebe aj tie peniaze vrátim, akoby som splácala pôžičku banke, ale bez úrokov.

Stalo sa vám niekedy, že ste investovali do niečoho, čo nakoniec nevyšlo?

Veru áno. Keďže som chcela viac podporiť svoju audiovizuálnu tvorbu, vytvorila som vlastnú značku naozaj kvalitného slovenského oblečenia. Zisk z predaja som chcela investovať do ďalších videoklipov, aby som nemusela hľadať sponzorov a umiestňovať do nich produkty. Toto ale nevyšlo, musíme dopredávať toto oblečenie za nižšiu cenu, ako bola výrobná a v súčasnosti máme výrobu už pozastavenú. To, čím som chcela pomôcť svojej tvorbe, sa stalo mojím bremenom. Aj za túto skúsenosť som vďačná.

MARTINA JELENOVÁ (1981)

Rodáčka z Komárna, herečka, speváčka, autorka textov, piesní, scenárov, mama dvoch dcér, podnikateľka. Vyštudovala herectvo na Akadémii umení v Banskej Bystrici, pôsobila v divadlách vo Zvolene a v Žiline. Založila Divadlo na kolesách a spolupracovala aj s TV Lux na tvorbe relácie pre deti Klbko. Vymyslela a zorganizovala Festival autorskej slovenskej tvorby (FAST) v Pezinku. V máji roku 2012 uviedla do života svoj doteraz najúspešnejší projekt – FÍHA tralala. Jeho YouTube kanál patrí medzi najúspešnejšie na Slovensku, má vyše 655-tisíc odberateľov, počet vzhliadnutí videí je neuveriteľných 655 miliónov. Aj preto vysoko boduje vo svetovom rebríčku, pohybuje sa okolo 5000-ej priečky.