Dostávali ste ako dieťa vreckové?

V čase, keď som bola dieťaťom, pravidelné vreckové ešte nebolo také zaužívané ako dnes. Nedostávala som ho, ale keď som nazbierala fľaše od sirupu alebo od piva a odniesla k okienku, kde sa za korunu vykupovali, tak mi peniaze ostali. Sporila som si klasicky do pokladničky. Už ako dieťa som rada kupovala darčeky pod stromček, boli to len také halierové záležitosti ako voňavé mydielka či sviečky, ale obdarovať niekoho bol veľmi príjemný pocit.

Už v 15-tich rokoch ste sa začali venovať modelingu a zarábať. Aký bol obvyklý honorár? Na čo ste ho zvykli minúť?

V tomto som mala naozaj šťastie, už počas gymnázia sme robili prehliadky v Dome odievania Dunaj, za jednu módnu šou som dostala 120 korún. Stačilo mi to na menšie výdavky, a tak som sa veľmi rýchlo stala finančne nezávislou. V tínedžerskom veku som ich míňala na oblečenie, kozmetiku, vtedy boli hitom Impulzy a „Fačka“, ktoré išli na dračku.

Aká bola vaša prvá väčšia „investícia“?

Dlho som si šetrila, aby som si mohla zmeniť peniaze na bony. Jeden bon mal vtedy hodnotu päť korún. Túžila som po rifliach „pionierkach“, ktoré stáli 120 bonov, čo bolo 600 korún – vtedy fakt veľký peniaz. Napriek tomu bol pred Tuzexom na Gorkého ulici v Bratislave dlhý rad.

V roku 1993 ste vyhrali súťaž Miss Slovensko. Čo vám okrem popularity tento titul priniesol?

Auto (smiech). Vtedy som sa dopracovala veľmi jednoducho k bielemu Favoritu. S ním som bola kráľovná.

Aká finančná odmena bola vtedy pre víťazku?

Štyridsaťtisíc korún, dostala som aj svadobné šaty, koženú bundu a ďalšie výhry.

Poradili ste sa s nejakým finančným odborníkom a investovali ste ich?

Nie, to som veru neurobila. Ako nerozvážna devätnástka som ich postupne minula. S víťazstvom bolo spojené aj reprezentovanie na Miss International v Tokiu a na Miss World v Juhoafrickej republike, kúpila som si šaty a kozmetiku.

Po víťazstve na Miss ste mali veľa pracovných príležitosti aj v zahraničí. Spomínate si na rýchly a príjemný zárobok?

Veľmi príjemné bolo fotenie katalógu športového oblečenia a plaviek pre taliansku firmu. Vlakom som vycestovala do Udine. Fotili sme na brehu mora, mali sme veľa voľného času, mohli sme si aj zaplávať. Pre mňa bol modeling veľmi príjemný. V Lipsku som robila kampaň na vlasovú kozmetiku, starali sa mi o vlasy, bolo to fajn. Vždy som si to užila, nesťažovala som sa, že som tomu obetovala niekoľko hodín, nebola to ťažká manuálna práca, zárobok bol príjemný bonus navyše. Je pravdou, že ako dievčatá z východného bloku sme mali úplne iné honoráre a vždy sa nám ušla „menšia“ práca. Ja som popritom aj študovala, nemohla som tak často chodiť na kastingy, nebolo to ani mojím cieľom.

Viedli ste si vtedy účtovníctvo alebo to mala na starosti agentúra? Mali ste poriadok v peniazoch, vedeli ste, koľko ste zarobili a koľko minuli?

Áno, od agentúry sme dostali na začiatku peniaze a v zahraničí žili vlastne na dlh. Keď modelka zarobila, agentúra si stiahla, čo do nej investovala. Niekedy sa stalo, že sme tam boli dva týždne, agentúra nám platila ubytovanie, oblečenie, dokonca aj lístky do metra a mapu a nenašla sa pre nás žiadna práca, boli sme v dlhu a keď sme dostali kšeft, honoráre sa dosť skracovali.

Akú úlohu zohrávajú peniaze vo vašom živote?

Pre mňa sú dôležité len z praktického hľadiska. Nie som človek, ktorý sedí na peniazoch. Jediné, čo som mala, bol účet, na ktorý som sa snažila dať väčšiu časť zárobkov. Keď som napríklad zarobila 70 korún, 50 som dala na účet a 20 si nechala. Takto som si šetrila dlhé roky na byt.

Našetrili ste si plnú sumu alebo ste si museli pomôcť hypotékou?

Zobrala som si hypotéku. Bolo to v roku 2002, keď som sa prvýkrát osamostatnila. Raz za dva roky sa mi podarilo vložiť vyššiu, 20-percentnú splátku, aby som mala hypotéku čím skôr z krku.

Máte rešpekt pred životom na dlh?

Vo svojej podstate som slobodný človek, tak trochu vetroplach. Pre mňa je úver, hypotéka, lízing a pôžička veľká psychická záťaž, snažím sa ich čím skôr zbaviť. Aj mne by sa páčilo krajšie a väčšie auto, dom s bazénom, ale ja do toho nejdem. Radšej mám menej, ako veľa nesplateného. V tomto duchu radím aj svojej dcére, ktorá študuje medicínu a s priateľom chce ísť do podnájmu. Hovorím jej, aby si našli niečo malé, na začiatok stačí jednoizbový byt, neskôr ho môžu vymeniť za väčší, ale vždy je rentabilnejšie splácať svoje, ako si prenajímať.

Nemali ste niekedy chuť investovať peniaze do podnikania?

Nie, ja nemám podnikateľské „bunky“, každý by ma ľahko oklamal, ale moja sestra je pravý opak, od nej sa veľa učím, oči a uši mám otvorené. Pri nej vidím, že vystúpenie z komfortnej zóny sa rentuje napriek riziku, ktoré v biznise určite je. Kto nevyskúša, ten nemá. Podnikavých ľudí obdivujem, no myslím si, že ja na to nemám, jednoducho si netrúfam.

Boli ste niekedy finančne na dne?

Áno, bola. Keď som sa po rozchode s otcom mojej dcéry vrátila domov a v peňaženke som mala 40 korún. Vtedy som rozmýšľala, čo Kajke za to kúpim. Rodičia ma prijali s otvorenou náručou, ale bolo to pre mňa ťažké, som veľmi hrdá. Keď ma mama volala – poď sa najesť, tvárila som sa, že nie som hladná. Ale ani vtedy, v najťažšej chvíli, som z účtu na môj byt nevybrala peniaze. Radšej sme sa uskromnili.

Keď mi syn povie, že 100 eur za tenisky nie je veľa, rozrátam mu to. Predstav si, že na brigáde zarobíš za hodinu 3,50 eura, musel by si tam byť minimálne 30 hodín, aby si si mohol kúpiť tenisky.

V akom veku si vaše deti uvedomili hodnotu peňazí? Ako ste ich k tomu viedli?

Hovorila som s nimi o tom otvorene už odmalička. Keď chceli niečo drahé v hračkárstve, povedala som im, že to stojí veľa peňazí. Samko si napríklad vybral autíčko do 5 eur, aby nám to neurobilo veľký škrt cez rozpočet. Musím však priznať, že som mama, ktorá dopraje. Samko je v tomto smere náročnejší, potrpí si na značkové oblečenie, Kajka naopak, veci dedí po mne a po sestre a veľmi sa z toho teší. Cítiť medzi nimi jedenásťročný vekový rozdiel, Kajka tak nerozprávala o značkách, Samko sa už porovnáva so spolužiakmi a aby nebol outsider, robím ústupky a pár kusov mu doprajem. Tenisky si čistí a stará sa o ne ako o poklad. Pravú hodnotu peňazí však deti pochopia až vtedy, keď si začnú zarábať. Keď mi Samko, ktorý má dnes štrnásť rokov povie, že 100 eur za tenisky nie je veľa, rozrátam mu to. Predstav si, že na brigáde zarobíš za hodinu 3,50 eur, musel by si tam byť minimálne 30 hodín, aby si si mohol kúpiť tenisky. Takto si to ľahšie predstaví. Na 100 eur sa každý pozerá inak. Pre niekoho je to veľa, pre iného málo, závisí od finančného zázemia. Ja sa zohnem aj po kovovú mincu podľa ľudového porekadla babka k babce, budú kapce. Človek, ktorý si neváži málo, nikdy si nebude vážiť veľa.

Samko má 14 rokov, Kajka je už staršia, vyskúšala si brigádu?

Áno, chodila do podniku zbierať poháre za dve eurá. Ona si peniaze váži, nie je rozhadzovačná.

Založili ste deťom účty?

Obe moje deti majú svoje účty. Keby sa čokoľvek stalo, majú kartu a môžu platiť… Kým obaja študujú, rada sa o nich postarám. Nemajú síce sporiace účty, neodkladám im peniaze, ale investovala som do ich vzdelania.

Mnohé ženy majú spoločné účty s partnerom, nemyslia na horšie časy, neodkladajú si bokom, po rozvode často začínajú od nuly. Aké sú vaše skúsenosti?

Je mi veľmi ťažké odpovedať na túto otázku. Keby ste sa ma na to opýtali pred tridsiatimi rokmi, tak by som povedala, že do vzťahu treba ísť s čistým štítom, dôverovať a mať spoločné peniaze. To, že stojím pevne nohami na zemi a som sebestačná, neznamená, že som v tej situácii dobrovoľne. Predostrel mi ju život. Keby som si mohla vybrať, rada by som to s niekým zdieľala a podelila sa nielen o radosti, ale aj starosti. Mňa však život pritlačil k múru – buď ja alebo nikto, nemala som veľmi na výber. Naučila som sa dôverovať len sama sebe a napriek tomu, že som bola vydatá, mala som svoj účet, aj v ďalšom mám svoj, ale keby mi život predostrel lepšiu a láskavejšiu ponuku, som šťastná. Poznám ženy, ktoré takto fungujú, majú spoločný účet, spolu si našetrili na dom, chodia spolu na dovolenky, užívajú si život. Ja som za konzervatívny, staromódny spôsob, chlap by sa mal vedieť postarať o rodinu. Napokon, my ženy sme čoraz menej ohodnotené. Máloktorá žena si dokáže vybudovať manažérsku pozíciu bez toho, aby nezanedbávala rodinu.

Mnohé rodiny sa musia v aktuálnej situácii uskromniť. Ako je to u vás?

Naučili sme sa tešiť z menších vecí. Začali sme viac chodiť električkou do centra mesta, nechce sa mi dávať 15 eur za parkovné, to si radšej doprajem kávu a koláčik. Chodíme aj viac pešo, od Botanickej záhrady domov máme 13 kilometrov. Míňame menej nafty. Počas prvej vlny korony sme v podstate nenakupovali, aj to bolo oslobodzujúce.

A potom?

Potom sme veru museli. Samko mi narástol o 10 centimetrov. Sťažoval sa, že ho tlačia tenisky. Išli sme do obchodu, odmerali sme mu nohu a mal ju väčšiu o dve čísla. Bola to však skôr výnimka. Korona nás naučila trochu spomaliť a začať, zrejme ako mnohí, viac premýšľať. A aj šetriť.

KARIN MAJTÁNOVÁ (1974)

je rodáčka z Trenčína, prvá Miss Slovenskej republiky, bývalá úspešná modelka. V STV začala pracovať v roku 1998 ako dramaturgička Hlavnej redakcie hudby a zábavy. Moderovala viaceré televízne projekty, ako napríklad vedomostnú hru Telerisk, hudobno- zábavnú šou Pop Show Party, veľké galavečerné programy Rozprávka Vianoc a iné. Od septembra 2008 je moderátorkou jednej z najúspešnejších relácií Dámsky klub. Je rozvedená, má dve deti, Karin (25) a Samka (14).