Kedysi si popri učení privyrábal v bare, dnes hovorí, že má peňazí dosť. Učiteľ a lektor zážitkového vzdelávania učí deti podnikať aj na hudobnej výchove.

Začínali ste ako učiteľ prvého stupňa v klasickej škole. Teraz učíte inak, ste predstaviteľom „inovatívneho vzdelávania“. V čom je rozdiel? A ako prišlo u Vás k tej zmene?

Kedysi som sa snažil rozvíjať tú „klasiku“, teda aké vedomosti si žiak z mojej hodiny odnáša. Oveľa menej som rozvíjal ich zručnosti. Teraz to mám, možno niekedy až nezdravo, práve naopak. V minulosti som bol centrom pozornosti počas vyučovania ja. Dnes, ak by som bol napríklad rovnako veľký, ako moji žiaci, tak by ste po vstupe do triedy väčšinu času nezistili, kto tam je vlastne učiteľ a kto žiak.

Ako prebieha vaše vyučovanie? Prečo by sme si nevšimli, kto je učiteľ a kto žiak?

Deti pracujú v skupinkách a riešia rôzne zadania. Mojou úlohou je iba priniesť zmysluplné zadanie s dostatočnými zdrojmi a byť k dispozícii. No všetko, čo dokáže a môže spraviť dieťa, nechávam na dieťa, dám mu len podporu, keď ju potrebuje. Pre mňa je dôležitejšie dieťa ako učivo. A dnes je omnoho dôležitejšia výchova ako vzdelávanie. Radšej nech máme dobrých a slušných ľudí, ako… (zamyslí sa)… inteligentných svíň je vo svete dosť.

Ako ale docieliť, aby sme vychovali slušných ľudí?

Treba veľa reflektovať. V konečnom dôsledku nezáleží na tom, či dieťa dobre vyráta príklad, či sa nejaký projekt uskutoční, alebo nie, či je kresba pekná alebo škaredá, či futbalový zápas vyhráme alebo prehráme. Keď je dobrá reflexia, pomôže dieťaťu vyrásť. Škola by nemala byť iba o výsledku, ale aj o tom, ako sa dieťa učí, aká bola jeho cesta k dosiahnutiu výsledku. Cieľom nie je dokonalá kresba, či futbalový zápas alebo stopercentné vypočítanie všetkých príkladov, ale čo najväčší rast dieťaťa. No a k tomu rastu je v tejto chvíli známkovanie a hodnotenie úplne zbytočné. Ak položím dieťaťu tie správne otázky, spätnú väzbu a reflexiu si vie dať aj samé.

Ako pristupujete k téme finančného vzdelávania? Robíte aj v tejto oblasti s vašimi žiakmi niečo inak?

V mojej triede na hudobnej výchove robíme ako projekt muzikál. Nie je to len o umeleckej časti, o vytvorení príbehu a skladieb. Ide tu aj o dohodnutie prenájmu priestorov, či zháňanie sponzorov. Čiže jedna z kľúčových vecí, ktoré treba riešiť, sú financie. Keď sme prišli na rokovanie s prenajímateľom sály, chcel hovoriť so mnou. Povedal som mu, že ja o ničom neviem, nech sa opýta radšej detí. Tie majú najlepší prehľad o tom, koľko peňazí zohnali od sponzorov a koľko si môžu dovoliť minúť na prenájom. Ja potom podpíšem zmluvu, lebo to ešte ony nemôžu. Moji žiaci si napríklad zohnali sponzorov, ktorí im na muzikál prispeli, niekedy sa im síce zdalo divné, že im telefonujú desaťročné deti a vypýtali si k telefónu aj dospelého (smiech).

Pre mňa je dôležitejšie dieťa ako učivo. A dnes je omnoho dôležitejšia výchova ako vzdelávanie. Inteligentných svíň je vo svete dosť.

Ako prebieha zadanie? Prídete a oznámite im, že sa ide robiť muzikál?

Presne tak. Ostatné je už na nich. Vzápätí sa deti prirodzene samy rozdelia do skupín, jednou z nich sú práve aj spomínaní „financmajstri“. Jedna z kľúčových úloh, ktorá na deti po predstavení čakala, sa tiež týkala financií. Muzikál vygeneroval nejaký zisk a deti sa museli rozhodnúť, ako tie peniaze minú. Nemohli si tie peniaze podeliť, keďže ide o deti. Boli to naozaj dlhé debaty a máme tu triedu, ktorá ešte aj po troch rokoch tie peniaze stále má a nevie sa rozhodnúť, čo s nimi urobí.

Ako to vyriešili ostatné deti?

Raz sa stalo, že deťom po muzikáli ostali nielen peniaze, ktoré boli ziskom z predaja vstupeniek, ale aj časť sponzorských darov. Keďže je v zmluve uvedené, že sponzor peniaze dáva na realizáciu muzikálu, nebolo fér, nechať si tieto peniaze ako zisk. Preto deti napísali sponzorom: „Ostali nám peniaze, máme pre vás návrh, že by sme s nimi urobili toto a toto.“ Myslím, že to bola pre decká dôležitá lekcia v oblasti hodnôt. Dalo by sa povedať, že sa učili byť v podnikaní čestní.

Nemali ste obavy, keď ste muzikál išli robiť prvýkrát?

Viete, ja som človek, ktorý najprv koná a potom žasne. Buď žasnem, ako ide všetko dobre, alebo žasnem, čo všetko, na čo som vopred nepomyslel, sa môže pokaziť (smiech). V prípade muzikálu to bol najprv ten druhý variant. Myslel som si, aké to bude úžasné a ako si tam každý nájde to svoje, no kazilo sa všetko, čo sa len mohlo. Mal som veľké očakávania, no na druhý rok som ich už zmiernil a bolo to pre mňa i pre deti jednoduchšie. Dokonca sa raz stalo, že sa muzikál neuskutočnil. Čo je v dnešnej dobe zvláštne, lebo všetci predpokladajú, že keď si v škole nejaký projekt naplánujeme a pracujeme na ňom, musí prebehnúť. Jednoducho sa to nepodarilo, ale paradoxne ma to oslobodilo, lebo sme sa s deťmi počas celého procesu niečo naučili a prišli sme na to reflexiou. Muzikál je pre piatakov krst ohňom, kde sa počas prípravy vystriedajú všetky možné emócie od radosti, cez smútok, nadšenie, sklamanie, prekvapenie, nechuť, až po extázu.

Máte s projektom muzikál nejaké ďalšie plány?

Tento rok sme chceli muzikál urobiť naprieč všetkými ročníkmi s tým, že by sa zapojili len tí, čo vyslovene chcú. Napokon ten nápad nevyšiel, lebo v dôsledku korony prišlo odporučenie, nemiešať deti z rôznych tried. Ale verím, že sa raz k tejto myšlienke vrátime.

„Najskôr pomôžme získať finančnú gramotnosť učiteľom, potom im pomôžme, aby získali vedomosti a zručnosti potrebné k sprostredkovaniu finančnej gramotnosti žiakom a až v treťom kroku vytvorme priestor v kurikule, zavedením nového predmetu, alebo pridaním časovej dotácie pre túto dôležitú zručnosť.“

Ako vnímate peniaze vy? Je všeobecne známe, že učitelia patria k najslabšie plateným profesiám na Slovensku. Máte dostatok peňazí?

Ja som síce učiteľ, ale mám veľmi veľa rôznych projektov. Okrem „učiteľovania“ robím aj mentoring, tréningy a školenia. Financie teda u mňa nie sú viazané primárne na učenie, hoci väčšina mojich aktivít súvisí so vzdelávaním. Na to, čo v živote potrebujem, mám dosť. Na začiatku kariéry som si privyrábal brigádami, robil som logopéda a hrával v bare. V podstate si privyrábam aj dnes, ale už je to kvalifikovanou a veľmi dobre platenou prácou.

Ste šetrný?

Mne príde zbytočné vyhadzovať peniaze na veci, ktorých mám už dostatok. Keď sa pozriem do skrine a vidím tam povedzme dvadsať tričiek, poviem si, že to nemám šancu vynosiť, aj keby som sa dožil sto rokov. Mám pocit, že ľudia sú už akosi rozmaznaní. Robil som na etike jeden zaujímavý projekt s deťmi, kde som im dal vyfarbovať obrázky. Za každý obrázok dostali jeden burizón, ktorý predstavoval desať rokov života. Povedal som im, že kedykoľvek budú mať pocit, že majú dosť burizónov na „zvyšok života“, môžu prestať vyfarbovať a vybrať si desiatu, alebo sa ísť hrať so spolužiakmi.

Ako to dopadlo?

Ja som ich dokonca aj hecoval, že sa v našom štáte objavili nové zdroje ropy, stúpla hodnota práce a za jeden obrázok dostali až päť burizónov. Dopadlo to tak, že to ich ešte viac nakoplo a na konci hodiny už mali hrsť burizónov aj na päťsto rokov života. Jeden jediný žiak prestal, keď mal dosť, ostatní kreslili celú hodinu ako blázni. Asi to tak máme v sebe naprogramované z minulosti, že keď niečo môžeme „uloviť“, tak to ulovíme, aby potom neprišiel hlad.

Čo je potom „koncovkou“ takéhoto pokusu? Ako to tým deťom vysvetlíte, že sa zbytočne naháňajú za niečím, čo si vlastne nebudú môcť ani užiť?

Tento pokus som robil s malými deťmi, s prvákmi. Pôvodne som chcel urobiť to, že im všetky burizóny zoberiem, zjem a nechám im každému len desať, čo im v kontexte hry stačí na sto rokov života. Ale zdalo sa mi to príliš kruté (smiech). V podstate sme si povedali, že je to paralela so životom, že sa stále za niečím naháňame, aby sme mali viac, máme tendencie stále zvyšovať latku. Ak sa pozriem na seba, keby som dnes chcel, zarobím aj dvojnásobok. No musel by som robiť veci, ktoré ma až tak nebavia a musel by som robiť viac. Pravdepodobne by som sa správal presne tak, ako moji žiaci pri kreslení a burizónoch. Aby sa tak nestalo, často sa zamýšľam nad tým, čo robím a prečo to robím a tiež, že hoci mám príležitosť robiť viac, a teda mať viac, nemusím ju využiť.

Prenášate tieto názory, postoje a postupy aj do svojej rodiny?

Som zástancom názoru, že všetci sme slobodní ľudia a sme zodpovední sami za seba. Moja staršia dcéra je na medicíne, mladšia bude teraz maturovať. Obe síce dostávajú aj nejaké vreckové, ale súčasne chodia aj na brigády a samy si zarábajú na niektoré veci. Nikdy mi neprišlo zmysluplné dávať deťom peniaze za to, že pomáhajú doma, napríklad že umyjú riad a podobne. To vytvára akýsi transakčný vzťah k domácnosti. To, ako s peniazmi naložia a akú filozofiu pri ich zarábaní a míňaní uplatnia, nechávame s mojou ženou na nich. Ako som vravel, sme slobodní ľudia.

Ministerstvo školstva plánuje na budúci školský rok vyčleniť jednu hodinu dejepisu týždenne na iné vzdelávanie, u deviatakov práve na to finančné. Myslíte si, že to má zmysel?

Všetko má svoje plusy aj mínusy. Školy dostanú istú mieru slobody v tom, ako s danou hodinou naložia. Nemyslím si však, že nastane nejaká zásadná zmena alebo posun u žiakov.

Vedia dnešné deti hospodáriť, uvedomujú si hodnotu peňazí?

Ja by som položil otázku, či vedia hospodáriť ich rodičia. Ako môžeme chcieť od rodiča, aby riešil finančnú gramotnosť dieťaťa, keď má v nej sám medzery? Ak by mali dospelí dobrú finančnú gramotnosť, mali by sme na Slovensku menej osobných bankrotov. Jedna časť z tých ľudí si požičala viac, ako je schopná splácať a druhá možno zle investovala. Ešte je tu potom otázka, kto to tie deti má naučiť. Učitelia? Povedzte mi, kde na vysokej škole nás pripravovali na to, ako naučiť deti finančnej gramotnosti?

Aký postup by ste odporučili Vy?

Keď chceme naučiť deti hodnote peňazí, musíme začať od učiteľov, aby vôbec vedeli, ako na to. Možno by bolo zaujímavá aj štatistika, ako sme na tom s finančnou gramotnosťou my, učitelia. Takže poradie aktivít, smerujúcich k zvýšeniu finančnej gramotnosti našich žiakov, by som zvolil nasledovné. Najskôr pomôžme získať finančnú gramotnosť učiteľom, potom im pomôžme, aby získali vedomosti a zručnosti potrebné k sprostredkovaniu finančnej gramotnosti žiakom a až v treťom kroku vytvorme priestor v kurikule, zavedením nového predmetu, alebo pridaním časovej dotácie pre túto dôležitú zručnosť.

DÁVID KRÁLIK (1975)

je učiteľ, mentor, kouč, lektor, zástupca inovatívneho vzdelávania, spoluzakladateľ bratislavskej školy Felix, bývalý reprezentant, medzinárodný rozhodca a tréner v šerme. Počas koronakrízy bol jedným z tvorcov relácie Školský klub na RTVS pre deti na prvom stupni. Bloger, autor niekoľkých metodík, rozprávkovej knižky Celkom ako sen a tiež spoluautor knižky Šibalstvá králička Dávida. Momentálne pracuje v SZŠ Felix ako učiteľ a tiež v n. o. LEAF ako mentor a supervízor v mentoringovom programe IRPU (Individuálny rozvojový program učiteľa). Je šťastne ženatý, má dve dcéry.