Prihlásenie / Registrácia 
Bibiana Ondrejková: Stále sa učím narábať s peniazmi
V skrini jej visí plno šiat aj s cenovkou. Také, ktoré si kupujeme, že do nich schudneme. Dnes tie nákupy ľutuje.
Dostávali ste ako dieťa finančnú odmenu?
Áno, dostávala som peniaze za známky. Za každú jednotku v žiackej knižke dve koruny, za dvojku nula, za trojku som musela vrátiť tri naspäť, za štvorku štyri naspäť a za päťku päť. Vnímala som to ako hru, ktorá ma bavila. Ako dobrá žiačka som bola celkom v zisku. Bolo to motivačné a hravé.
Preniesli ste túto hru aj na svoje deti?
Nie, mali sme inú – o dobré body. Kto mal najviac dobrých bodov (rátal sa dobrý skutok, upratovanie, dobré výsledky v škole) stal sa šéfom týždňa a mohol rozhodnúť o tom, čo budeme robiť, aký zážitok si doprajeme.
Vráťme sa k vášmu detstvu. Vedeli ste šetriť alebo ste peniaze rýchlo minuli?
Vedela, do prasiatka som si šetrila aj peniaze, najväčšiu radosť som mala z papierových. A mala som aj nelegálny príjem z vrecka môjho otca. Vždy, keď prišiel z práce, mal plné „vačky“ mincí. Občas som do nich načrela a zobrala si pár drobných. Myslela som, že o tom nevie a po rokoch mi povedal, že vedel a že to boli moje nelegálne príjmy.
Na čo ste ich zvykli minúť?
Možno to teraz vyznie smiešne, ale vtedy bola éra prvých hotdogov, na ktoré som pozývala kamarátky, alebo sme chodili na zmrzlinu, tajne som si kupovala sladené mlieko Salko za 5 korún a ruskú zmrzlinu. Neskôr som sa stala zberateľkou platní, do ktorých som investovala ušetrené peniaze. Milovala som Mariku Gombitovú, Mira Žbirku, Darinku Rolincovú… Keď dostali v Senici v domácich potrebách LP Gombitovej, neváhala som za ňu dať 50 korún. A to vtedy nebolo málo.
Chodili ste na brigády?
Áno, sama som si ich vyhľadávala. Rada som chodila ako inštruktorka do táborov. Veľmi ma to bavilo. Pamätám sa, že som pomáhala aj vo vinohrade, chodila som zbierať uhorky aj zemiaky, to ma už menej bavilo (smiech), ale bola tam dobrá partia.
Kedy to začalo byť finančne zaujímavé?
Keď som už bola na konzervatóriu, začala sa moja „prachatá“ éra. Už ako prváčka som hrala v SND v rozprávke a v Astorke v divadelnej hre Umenie neodísť. Za jedno predstavenie, vlastne jeden večer, som dostala sto korún – len na porovnanie, moje týždenné vreckové bolo 50 korún. Niekedy som mala aj tri predstavenia do týždňa. Za rozprávku som dostávala 63 korún a to sme niekedy hrali aj v nedeľu doobeda, aj poobede.
Finančne nezávislou ste sa stali už ako študentka. Dopriali ste si v tom období niečo hriešne drahé?
Nikdy som veľmi nerozhadzovala, ale občas som si dopriala niečo lepšie. Pamätám si, ako sme sa stretli s mojou najlepšou priateľkou Monikou a pochválila som sa jej, že som si kúpila plavky. Nezávisle na sebe sme si kúpili tie isté, lebo boli najlepšie a tých najlepších v tom čase nebolo zas tak veľa. Občas som zhrešila s oblečením alebo s kozmetikou, rada som kupovala iným darčeky. Po revolúcii som veľa peňazí minula na cestovanie a na letenky. A ešte – z domu som bola naučená nemíňať peniaze v reštauráciách. Keď som spoznala Katku Brychtovú, práve ona ma naučila, že to nie sú vyhodené peniaze, že je to kulinársky aj spoločenský zážitok.
Aká bola vaša prvá väčšia investícia?
Kúpa auta. A keď už mala „korzička“ najazdených zopár kilometrov, kúpila som si ďalšie a toto posunula rodičom. A tak keď sa ma moje dve dcéry pýtajú, kedy dostanú auto, poviem im, že ja som si na to svoje musela zarobiť a že som vlastne auto rodičom dala ja. Takže podľa tohto vzorca by mali kúpiť auto ony mne a nie ja im… (smiech)
Investovali ste do niečoho, čo ste neskôr oľutovali?
Dodnes mi visia šaty v šatníku aj s cenovkou. To sú tie, ktoré si kupujeme, že do nich schudneme. (smiech) Takých mám plno. Ale aj topánky od výtvarníčky, ktoré boli nesmierne drahé a nikdy som ich nemala na nohách. Alebo možno raz. Ležia mi v skrinke na topánky ako umelecké dielo.
Vaše dcéry majú skúsenosť s prvými honorármi, Grétka hrala na Novej scéne, Bibiana v televízii, obe občas v dabingu. Máte prehľad, ako s peniazmi hospodária?
Odvtedy, čo si začali objednávať cez internet veci, priznám sa, strácam prehľad. Každú chvíľu im chodia balíčky, kupujú si oblečenie a iné maličkosti. A keď mám námietky, povedia mi, že veď míňajú zo svojho. Majú limit na karte, o väčšej investícii sa poradia. A hoci si na drahšie veci šetria, väčšinou im to v poslednej chvíli „zacvakám“ ja. Musím ich však pochváliť, ukázali, že vedia s peniazmi samostatne hospodáriť. Bibka teraz už prvý rok brigáduje a začína si uvedomovať hodnotu peňazí.
Ako je to s vašou finančnou gramotnosťou? Čo vám pri tomto pojme ako prvé napadne?
Pod rozvoj mojej finančnej gramotnosti sa podpísali dvaja ľudia, ktorým by som chcela veľmi poďakovať. Je to moja priateľka a zároveň účtovníčka Marianna, ktorá ma veľa naučila. Radím sa s ňou aj o väčších investíciách, dodáva mi odvahu, naučila ma nemať neporiadok v účtovníctve, vysvetľuje mi aj to, čo by ani nemusela, pozná stav môjho účtu aj zárobky, mám k nej veľkú dôveru. A druhý človek, ktorý mi pomohol napríklad s účtami pre moje deti, radil mi, ako narábať s peniazmi, kedy sa rozhodnúť pre hypotéku a kedy nie, bol Lukáš, môj niekdajší bankový poradca. Mal so mnou trpezlivosť, keď som mala strach, keď som sa necítila vo svete peňazí zbehlá. A ešte mám Katku, ktorá používa svoj „sedliacky rozum“. Doslova z ničoho vybudovala svoje letné podnikanie – prenájom domov v Chorvátsku.
Prvú vec, čo som si začala kontrolovať a naháňať, boli neplatiči. Vždy ma to otravovalo, ale pochopila som, že musím.
Ste rozvedená. Každý rozvod prináša žene aj pocit finančnej neistoty. Ako ste toto obdobie zvládli?
Mala som veľký stres a stiahnutý žalúdok z celej situácie. V manželstve som sa o peniaze veľmi nestarala. Čo som si zarobila, minula som na život. O ďalšie sa postaral môj muž. Keď v období daňových priznaní kolegyniam vlasy dupkom stávali, ja som bola v pohode. Ale už vtedy, počas šťastného manželstva, mi moje kamarátky radili, aby som si odkladala peniaze bokom. Nerobila som to tak, účet mi ostal takmer prázdny. Po rozvode som zažila veľkú finančnú neistotu. Končili mi projekty, v dabingu sa až tak nerobilo, mala som pocit, že nemám prácu. Bolo to ako skúška z vesmíru. Bála som sa, že zostanem bez peňazí, zmätená, v hlave som mala veľa strachov. Nevedela som, ako to zvládnem a čo budem robiť… Napokon som to nejako ustála, práca postupne prichádzala.
Kto vám vtedy pomohol?
Moji blízki, ktorí stáli a dodnes stoja pri mne. Pomáhali mi povzbudením, radami aj materiálne. Nikdy na to nezabudnem.
Vtedy mi pomohla práve aj tá moja kamarátka účtovníčka. Marika. Najprv len povzbudením, „neboj sa, tebe sa bude dariť“. Postupne ma naučila robiť si poriadok v účtovníctve a mať prehľad o peniazoch. Prvú vec, čo som si začala kontrolovať a naháňať, boli neplatiči. Vždy ma to otravovalo, ale pochopila som, že musím. Naučila ma tiež, čo si môžem dávať do nákladov, ako mám rozmýšľať. Zrazu som sa začala inak pozerať na to, čo kupujem. Dopriala som si aj drahšie a kvalitnejšie veci, ktoré potrebujem k práci, investovala a vedela som si to uplatniť. Naučila som sa šetriť a mať železnú rezervu. Napríklad všetky peniaze, ktoré zarobím v Čechách na reklame, idú na sporiaci účet. Som hrdá, že som na ne nesiahla ani v ťažkých časoch.
A pomohla mi aj moja priateľka, akademická maliarka Veronika Gabčová Lučeničová. Jej vďačím za to, že je na svete moja kniha básní Len tak zľahka, že som pochopila, že sa nemusím báť a že sa môžem pustiť aj do nezabehnutých oblastí.
Máte osobnú skúsenosť s ťažkým obdobím. Keď sa rodina ocitne v núdzi, mali by podľa vás deti o tom vedieť?
Podľa mňa by to mali rodičia priznať, nech deti vedia, že peniaze nepadajú z neba. Ja som napríklad vedela, že moji rodičia normálne zarábajú, ale nikdy nám nič nechýbalo. Moja mama sa niekoľko rokov starala o nás dvoch s bratom sama a vždy sme mali to, čo sme potrebovali a čo sme chceli.
Dokázala vaša mama peniaze odložiť aj bokom?
Neviem o tom, ale viem, že v práci mali zabehnutú „včeličku“. Päť kolegýň sa dohodlo a raz do mesiaca do banku dali 100 korún. Päťstovka potom jednej z nich pomohla… Mali to ako hru.
Naleteli ste niekedy podvodníkom?
Je možné, že som naletela, a neviem o tom (smiech) Nie som veľmi precízna v kontrole. Stalo sa mi napríklad, že som moderovala podujatie, dokonca som im grátis pred akciou upravila aj chabý scenár a potom som zistila, že eseročka je falošná, faktúru mi dodnes neuhradili. Zamrzelo ma aj správanie sa jednej dabingovej spoločnosti. Nikdy som si nerátala slučky, za ktoré dostávame honorár a potom mi kolegovia poradili, aby som si ich počítala. A keď som to urobila raz pri veľkom filme, potom pri druhom, treťom a zistila som, že mi vyplácajú na každom tak mínus 20 slučiek, povedala som si, že je to strašne trápne a smutné.
Aké ponaučenie ste si zobrali z korony? Čo vám prinieslo toto obdobie?
Zistila som, že veľa toho k šťastiu nepotrebujem. So Zuzkou Tlučkovou sme si často telefonovali, keď sa uvoľnili opatrenia, skúšali sme novú divadelnú hru a presne sme si hovorili, že nepotrebujeme zrazu šaty, nepotrebujeme toľko kozmetiky, všetky tie veci, ktorými sme sa zahŕňali. Moja účtovníčka ma upozornila, že som ušetrila na benzíne. Zistila som tiež, že veľa činností, do ktorých investujem, si viem urobiť sama. Počas korony sme si dorobili druhú časť záhrady. Vymaľovali sme si terasu. Keby som oslovila firmu, stálo by ma to minimálne 2000 eur. Mala som a mám dobrého pomocníka, takže ma to ešte aj bavilo. Viem už piecť kváskový chlieb, dcéry som naučila vyšívať. Našťastie som počas opatrení nešla do mínusu, ako mnohí moji kolegovia, mohla som pracovať v TV JOJ aj v Rádiu Regina. A pripomínam si to aj dnes, keď by som rada cestovala, ale v JOJ-ke máme prísne pravidlá. Nefrflem, spomeniem si na to, ako sme vďaka vysielaniu prežili to najťažšie. Som za to vďačná.
