Rozhovory

Nika Macinská: Porozumenie je viac ako drahý mobil

23.01.2021

Uznávaná blogerka a mentorka zažila jeden z najťažších rokov života.

Nika Macinská: Porozumenie je viac ako drahý mobil

Ako mama 8 detí dlho zvažovala rozvod, napokon sa preň rozhodla. Keď sa rodina ako tak finančne stabilizovala, prišla korona, ktorá otriasla ich rozpočtom. A potom najťažšia rana, ktorá sa nedá len tak prelepiť – zomrel je syn. Ako sa dá toto všetko zvládnuť?

Nika, priznali ste, že nedostatok peňazí je veľkým problémom a brzdou pre mnohé ženy, pretože nemôžu byť mamami tak, ako by chceli. Mali ste aj vy obavy, či to finančne zvládnete?

Už keď človek plánuje rodinu, premýšľa, či to zvládne. Potrebuje si zrátať, koľko stojí dom a či má na to, aby ho dokončil. Okolnosti v mojom živote však boli také, že som si povedala, že priority budú inde, ako v tom materiálnom. Bola som rada, že vôbec môžem mať deti. Vtedy sa to otočí.

Rozhodli ste sa pre osem detí.  Sú podľa vás o niečo ukrátené?

Nemám pocit, že by moje deti strádali. Keď však toto poviete nahlas, veľa ľudí má o tom mylnú predstavu. Každý má inak nastavené hranice. Pre niekoho pohodlný život znamená, že má v garáži zaparkované tri autá, ktoré stoja minimálne 50-tisíc eur, že žena má 10 značkových kabeliek. Ale sú aj ľudia, ktorí nad tým vôbec nerozmýšľajú. A nie preto, že by to bolo pre nich nedosiahnuteľné, jednoducho to nie je niečo, čo potrebujú, čo ich napĺňa.

Aké staré sú vaše deti? Je ich výchova rovnaká alebo to je rôzne?

Môj najstarší syn má 22 rokov a musím priznať, že aj ja som prechádzala rôznymi vlnami. Keď som mala prvé dieťa, nebolo to také silné, ako pri piatom, šiestom, zrazu som sa rozhliadla okolo seba a videla som, kto čo všetko má, a hovorila som si – fúha, tak toto my nikdy nebudeme mať. Nemáme ani šancu, pri toľkých deťoch to nejde. Veľmi rýchlo som sa vrátila k myšlienke, že veľa nepotrebujem, že ten minimalizmus mi je bližší, keď už nič iné, aspoň je to praktické, nemám doma veľa vecí – lebo pri desiatich ľuďoch v dome ich ani nemôžeme mať.

To je dobrý argument aj smerom k deťom. Napriek tomu, neporovnávajú sa so spolužiakmi a ich možnosťami? Priznajú občas, že túžia po niečom, čo si nemôžete dovoliť? Ako im to vysvetľujete?

Priznám sa, bála som sa, že to príde, okolie ma strašilo – však počkaj, keď budú chcieť v puberte značkové veci. Ale musím povedať, že sme sa tomu vyhli.

Stokrát si rozmyslím, či chcem svojimi drahocennými minútami života zaplatiť za nejakú kabelku!“

Ako? Platí práve tu známa veta, že deti netreba vychovávať, len pekne žiť a ony sa pridajú?

Je to našim  prístupom, vidia to doma. Moje deti už veľakrát povedali, že ony si to uvedomujú, že niektorí spolužiaci majú každý rok nový mobil, ak nie dva. A viete, čo urobia? Kúpia si ten dvojročný od spolužiaka, ktorý dostal od rodičov nový. Tešia sa, že ho majú a že funguje. Keď sa o tom  rozprávame, povedia, že veď je to len vec, ktorá sa aj tak raz pokazí. A hlavne si uvedomujú, že mnohé tie deti nie sú šťastnejšie, lebo majú materiálny dostatok a veľa vecí.  Neznamená to, že moje deti sú nadmieru šťastné, napokon naše životné okolnosti nie sú ľahké, ale cez to všetko máme spolupatričnosť. Uvedomujú si, že je to dôležité. Nemajú možno tie najmodernejšie výstrelky, ani ja ich nemám, ale dokážu byť z iných dôvodov šťastné. Nepotrebujeme toho veľa, len základné veci, nenakupujeme bezhlavo.

Ako je to pri toľkých deťoch s vreckovým? Pristupujete ku každému rovnako alebo beriete do úvahy aj jeho vek, povahu, zrelosť a schopnosť hospodáriť? Z čoho vychádzate?

Učila som sa, ako to robiť. Vo svojom detstve som nemala pevne stanovené vreckové, nevedela som vyhodnotiť, či mi to pomohlo. Sedliacky rozum mi však našepkával, že ak chcem, aby sa moje deti naučili hospodáriť, musia sa najprv naučiť vážiť si hodnotu peňazí. V podstate je to hodnota života.

Ako ste im to vysvetlili?

Videli ste film In Time? (Vymedzený čas). Odporúčam ho každému, kto chce vedieť, čo znamená pracovať a zarábať. Pohráva sa s myšlienkou, že čas sú peniaze.  Čas je platidlom. Každý má na ruke biologické digitálne hodinky, kde má určený jeden rok života. Tento mu začne ubiehať po 25. roku života a ak nedokáže zarobiť či inak získať viac času, po roku zomrie. Tí, ktorým sa podarí zarobiť čas, môžu žiť prakticky večne. Nedostávajú peniaze, nabijú si čas. Krásny odraz nášho života. Za moju prácu v tomto svete dostávam peniaze, ale tie sú vlastne môj život. Platím svojim životom za peniaze a teda aj za tie veci, ktoré si kupujem. A ja si stokrát rozmyslím, či chcem svojím životom, svojimi drahocennými minútami života zaplatiť za nejakú kabelku! Keď sa o tom so svojimi deťmi rozprávam, vidím, že tomu rozumejú. Nechceme sa naháňať za vecami, lebo nám život pretečie cez prsty. Vec sa o chvíľu pokazí a nemáme nič. Hodnota je niekde inde.

Poznajú vaše deti hodnotu peňazí?

Snažila som sa deti priviesť k tomu, aby si ju uvedomovali, a tak som to na nich testovala. Pätnásťročnému som dala badžet. Vyrátala som si, koľko potrebuje zaplatiť za električenku, koľko za obedy a plus ešte niečo navyše. Chcela som, aby si zaplatil účty, aby videl, kam peniaze odchádzajú. Myslím si, že je chyba, keď rodičia dávajú peniaze len tak – kúp si, čo chceš. Deti potrebujú vidieť všetky peňažné toky – elektrika, plyn, nájomné… Neuvedomujú si to, pre nich je to všetko abstraktné. Keď dieťa dostane na účet peniaze a vie, čo všetko musí za ne uhradiť a môže minúť len to, čo mu ostane, dobre si rozmyslí, čo si kúpi. Môže ísť do mínusu, ale musí to aj niekde vykryť, peniaze neprídu len tak samé.

Dávate deťom peniaze aj za nejaké domáce práce?

Áno, u nás fungujú aj domáce brigády a práce navyše, mimo rozpis služieb. Skúšala som to mnohými spôsobmi, niektoré fungovali, iné nesadli na osobnosť dieťaťa. Najstarší syn napríklad dodnes rieši, či bude mať dostatok peňazí. Snažili sme sa to dať do normálu, že na bežný život nepotrebuje zas tak veľa, ale keď ich budeš raz mať, potom sa o mňa bude starať (smiech).  Snažím sa to odľahčiť, nebrať to príliš vážne a prísne, skôr hravou formou ich odmalička viesť k tomu, že všetko má svoju hodnotu. Najmladšia dcéra má 8 rokov a  tiež ju nenechávam v tom, že vreckové je na zmrzlinu.  Pätnásťročná dcéra si založila účet. Sama si vybrala banku, v ktorej dostala na štart balík peňazí. Urobila si prehľad produktov na trhu. Snažia sa správať zodpovedne a rozumne.  Ak chce syn značkové topánky, ktoré sú mimo rozpočet, – pre všetky deti mám stanovenú hranicu, kde sa pohybujeme – našetril si zo svojich peňazí, doložil a mohol si kúpiť  značkové.

Spomenuli ste, že máte prehľad o rozpočte a stanovenú hranicu výdavkov na detí. Prinútili vás k tomu okolnosti alebo sú pre vás excelovské tabuľky celkom prirodzený spôsob, ako si kontrolovať príliv a odliv peňazí, aby sa rodina neprepadla do dlhov?

Excelovské tabuľky si robím už dávno, mám ich na všetko. Zapisujem si do nich veľa údajov, ale nemám nastavené, koľko na každé dieťa miniem, pretože sa to ani nedá. Jeden mesiac je to tak, druhý inak, majú nejaké potreby a nedá sa to merať peniazmi. Každé dieťa je iné a je pre neho niečo iné aj dôležité. Poviem to inak: Ak kúpim jednému vec za 100 eur a druhému za 10, môžu sa tešiť úplne rovnako. Keď sú malé, nerozlišujú konkrétnu sumu. Takže nie vždy je to o číslach v excelovskej tabuľke, i keď ich musím strážiť. Som teraz mama samoživiteľka, inak to ani nejde.

Keď dieťa dostane na účet peniaze a vie, čo všetko musí za ne uhradiť a môže minúť len to, čo mu ostane, dobre si rozmyslí, čo si kúpi.

Tabuľky teda nemáte na deti, ale na prehľad o hospodárení?

Evidujem tam všetky príjmy a výdavky a snažím sa ich analyzovať. Na základe toho viem, kde môžem „priškrtiť.“ Najmä po rozvode som zvažovala každý cent. Nielen v rodinnom rozpočte, ale aj vo firemnom. Škrtla som paušály, ktoré neboli nevyhnutné a zosekala pár položiek, aby som znížila náklady a utiahla to. Čo sa týka domácnosti, musím priznať, že nakupujem akciový tovar, rada by som nakupovala kvalitné lokálne slovenské výrobky, ale pre deväť ľudí to nie je sranda.

Máte predstavu, koľko vás stojí strava?

Mám presné čísla. Strava ma stojí najviac, je to najvyššia položka. Beriem to tak, že nemôžem minúť viac, ako mám. Požičiavať si nechcem, vykrývam to z vlastných  zdrojov, hoci v lete je uhorková sezóna, príjmy sú nižšie, preto sa snažím to, čo zarobím počas školského roka, rozložiť aj na leto.

Deväť rokov ste boli na materskej a rodičovskej dovolenke, podnikanie ste rozbiehali z domu. Dá sa to pri toľkých deťoch? Čo rozhodlo, že ste sa napokon aj zamestnali?

Doma som bola deväť rokov, celý ten čas som nebola zamestnaná a nemala som ani svoje vlastné podnikanie. Pracovala som však na mnohých dobročinných a charitatívnych akciách, ale to nebol príjem do rodiny. Začala som podnikať, keď mal najstarší syn 9 rokov.  Mala som vtedy šesť detí a to najmladšie malo ledva rok.

Ako sa to dá?

Na úkor svojho vlastného zdravia. Keď som začínala s podnikaním, nebolo to dobré obdobie. Šla som do toho strmhlav a naplno, pracovala som v noci a cez deň som bola s deťmi, bolo to náročné. Rozbiehala som svoju módnu značku, rodinné oblečenie s rovnakými motívmi. Pred dvomi rokmi som značku predala. Medzitým som prišla na trh s ďalšou. Postupne som prešla k tomu, čo robím dnes – k poradenstvu. A keďže som už nevedela sedieť na troch stoličkách, aj druhú značku som posunula niekomu, kto bude pokračovať v mojej ceste, ale dá do toho aj svoje srdce a kus zo seba.

Vedeli ste vyčísliť hodnotu odevných značiek?

Áno, na základe toho, čo viem, že značka môže priniesť novému majiteľovi. Nie je to bežná prax pri malých značkách na Slovensku, som vďačná, že sa mi niečo také podarilo.

Fashion značky boli ako vaše ďalšie deti, vypiplali ste ich, postavili na nohy. Nie je vám za nimi ľúto?

Ale deti sú tu na to, aby s nami ostali do istého veku a potom ich treba pustiť. Stanovila som si priority. Rada si robím plány. Vedela som, kde sa vidím o 20 rokov. Predstavila som si samu seba ako distingvovanú ženu, sedím si na terase kaviarne vo veľkom meste, mám pri sebe notebook a píšem knihu, chodím na svetové konferencie a prednášam o vzťahoch a emóciách –  to bola moja vízia. Ale keby som už dnes neurobila kroky, aby som sa tam dostala, tak sa tam nedostanem. Znamená to, že som sa musela rozhodnúť. Fashion aktivity som uzavrela, chcem sa rozvíjať, robiť mentoring a workshopy, na ktorých budem vzdelávať iné ženy. Venujem sa tomu posledné dva roky veľmi intenzívne.

Dôležité je neprenášať zodpovednosť na deti. Nesmú mať pocit, že ony môžu za to, že peniaze v rodine nie sú, to je problém rodičov!

Nebojíte sa priznať, že sa vaša rodina ocitla v núdzi a potrebovali ste pomoc. Bolo ťažké to prijať?

Rodinu som dlho ťahala sama. Pre mňa je dôležité, aby som bola sebestačná a dokázala sa o seba postarať. Obdobie, keď som bola nútená prijať pomoc zvonku ma naučilo pokore a pozerať sa inak na ľudí, ktorí tú pomoc potrebujú. Ešte viac prehĺbilo moju túžbu dávať, keď môžem.

Ako v takej situácii hovoriť s deťmi? Otvorene alebo ich tým nezaťažovať?

To je veľmi ťažké, aj ja som mala dilemu. Nechcela som ich zaťažovať tým, že nemáme, ale ony tomu čelili. Vedeli, že keď niečo potrebovali, nevedela som to hneď splniť. Primerane veku som sa snažila s nimi o tom hovoriť. Staršie deti to zažili veľmi intenzívne, uvedomovali si, že nemáme dostatok toho hmotného – materiálneho a že je to často na hrane, museli tomu čeliť a museli s tým pracovať – aj do budúcna, aby nemali pocit, že nemajú z čoho žiť. Musím povedať, že obaja, aj 22-ročný syn, aj 20-ročná dcéra sú dnes už samostatní a starajú sa o seba sami. Syn študuje na vysokej škole a popri tom pracuje, má rozbehnuté podnikanie od 18-tich, dcéra rovnako.

Takže vaše deti si to uvedomujú a pomáhajú?

Naša situácia nie je ani trochu ružová, keď som si myslela, že sa utrasieme, prišla korona. Ale moje deti – doma ich mám teraz päť  – vedia spolupracovať. Dnes idem s mojou 15-ročnou dcérou na potravinový nákup, sama urobila zoznam, vie, čo potrebujeme a vie, koľko nás to asi bude stáť. Keď vieme, že máme, kúpime aj do zásoby, keď peniaze na účte nie sú, urobíme nákup za nižšiu sumu. U nás nepoužívame slovíčko chcem. U nás sa pýtame, či to potrebujeme alebo nepotrebujeme?  Naučili sme sa tak fungovať.

Ako toľko detí motivujte k tomu, aby sa starali o domácnosť?

Máme tabuľky služieb – každé dieťa robí niečo iné a po týždni sa vystriedajú. Keď urobia niečo mimo každodenných povinností, príde na rad bárter alebo aj finančná odmena. Syn teraz rieši, že mi v jednej izbe položí parkety, a či mu ja prispejem na notebook.  Okrem tabuľky služieb je na chladničke pripevnená aj tabuľka výdavkov a príjmov, aby videli, čo reálne stojí chod domácnosti.  Keď deti vidia, aký máme mesačný príjem a koľko musíme uhradiť  položiek, vedia sa uskromniť, skresať výdavky.  Naučili sa to vnímať nenásilnou formou. Dôležité však je neprenášať na nich zodpovednosť. Nesmú mať pocit, že ony sú zodpovedné za to, že peniaze nie sú, to je problém rodičov!  U nás to bohužiaľ zlyhalo, musela som rozpočet vykrývať sama. Deti to videli a synovia tým trpeli, mužská rola stratila opodstatnenie. Ak by som mala dve deti, nemusím ísť takto do hĺbky a nemusím sa toľko zamýšľať.

Máte železnú rezervu? Odkladáte si na horšie časy?

Nemám účet, ktorého sa nedotýkam, neosvedčilo sa mi to. Snažila som sa, ale keď je nedostatok, je ťažké šetriť. Po kvapkách pomaly pribúdalo a potom to padlo na niečo, čo bolo treba hasiť. Teraz nemám vytvorené šetriace účty, snažím sa len zbytočne nemíňať peniaze.

Dokážete už rozprávať o synovej smrti?

Pred rokom a pol mu zistili embóliu a trombózu a to bol dôvod… (ticho) Viac ešte o tom neviem hovoriť… Mám za sebou veľmi ťažký rok. Ochorela mi sestra, potom prišiel rozvod, korona… zomrelo mi dieťa. To je aj na pár životov viacerých ľudí. Je to náročné. Ale v takýchto situáciách si ešte viac uvedomíte skutočné hodnoty.

Foto: Archív NM

Nika Macinská (1976)

je autorkou knihy “Ako dať deťom to, čo naozaj potrebujú?”, v ktorej čerpala zo svojich dlhoročných skúsenosti mamy 8 detí a zároveň skúseností z mentoringu dospievajúcich mladých ľudí, ktorým sa venovala posledných 10 rokov. Od roku 2018 je autorkou úspešného blogu Denník mamy 8 detí, ktorý bol ocenený ako Startitup blog roka. V súčasnosti sa venuje osobnému individuálnemu poradenstvu predovšetkým formou mentoringu, vzdelávaniu žien na interaktívnych workshopoch, prednáša na konferenciách a píše ďalšie knihy.