Rozhovory

Gizka Oňová: Nehanbím sa nosiť veci za 10 eur

01.11.2020

Overené rady o šetrení v domácnosti od najobľúbenejšej svokry.

Gizka Oňová: Nehanbím sa nosiť veci za 10 eur

Potrebujem takúto poistku, službu, lepší paušál? Novinku do kuchyne? Keď sa neviete rozhodnúť, opýtajte sa detí!

Šetrili ste si v detstve do prasiatka?

Áno, mám ho ešte v živej pamäti. Bolo krásne, z porcelánu. Najväčší peniaz, ktorý sme dostávali do prasiatka, bola modrá trojkorunáčka. Vždy nás rodičia i starí rodičia upozorňovali – schovaj si to, lebo teraz, keď si rýchlo kúpiš zemiakový cukor alebo turecký med, peniažky sa ti minú. Ale keď si odložíš, budeš mať. Vychovávali nás k skromnosti. Ako dieťa som nevedela, aké máme finančné možnosti. Určite sme neplávali a ani sa netopili v peniazoch, ale nám deťom nič nechýbalo. Vedeli nám vyčariť z ničoho voľačo. S odstupom času si uvedomujem, že nebolo toho veľa, a napriek tomu tak rada na tie časy spomínam.

Pamätáte si z detstva na nejaké dobré rady, ako šetriť?

Spomínam si, ako nám babka prízvukovala, že šetriť začínaš už vtedy, keď zapáliš zápalku. Vtedy som tomu ešte nerozumela. Ako s ňou šetrne narábať, aby nevyhorela hneď? Časom som odpozorovala, že sa s ňou dá sviečka zapáliť, ale šikovne aj petrolejová lampa, dokonca podkúriť v peci. Aj dnes to platí, len v inom chápaní. Kto žije v súlade s prírodou, vie šetriť. Začína to už vtedy, keď napríklad pustíte vodu z vodovodu. Môže hučať prúdom a môže tiecť len tak, ako práve potrebujete.

Foto: Archív G. Oňovej

Od akého veku by podľa vás mali deti poznať finančné možnosti rodiny?

Keď má dieťa 3 až 5 rokov, je mu jedno, či má na sebe značkové oblečenie. Stačí, že nie je hladné, smädné a je ľúbené. Nebude protestovať, keď dostane na olovrant chlieb s maslom a paradajkou alebo chutnú nátierku, na ktorej sa dá ušetriť. A v obchodoch sa tak nebude blázniť za sladkosťami, keď doma bude napečená bublaninka. Do parku môžete ísť s malou fľaštičkou s čajom alebo obyčajnou vodou a nemusíte ju hneď kupovať. O peniazoch by som s deťmi začala hovoriť až vtedy, keď začnú chodiť do školy, aby dokázali odolávať vplyvom spolužiakov. Rozumným spôsobom im vysvetliť, že nie je dôležité značkové tričko, stačí, aby bolo čisté, netreba zbierať značkové tenisky, ale vedomosti. Keď to šikovne podáte dieťaťu, stane sa mu to vlastným. Nebude túžiť po inom, rodič mu vyplní svet detstva zážitkami. A zážitky nemusia stáť veľa, len ich musíte vymyslieť. V tomto je ukážkovým príkladom moja dcéra Scarlett, ktorá má tri dcéry. Dala im bohaté detstvo na zážitky, hoci niekedy s vyplazeným jazykom.

Pamätáte si z detstva, že ste po niečom veľmi túžili, ale rodičia na to jednoducho nemali?

Áno, na kaučukovú bábiku. V detstve sme žili v dome v Podunajských Biskupiciach a voľný čas si vypĺňali zaujímavými aktivitami. Pre starých rodičov sme napríklad hrali divadlo, ale museli zaplatiť vstupné aspoň 20 – 30 halierov, a tak sme začali šetriť. Párkrát som bola s babkou predávať hrušky, ušlo sa mi pár drobných. Kaučuková bábika stála okolo 50 korún a keď si vezmeme, že rodičia zarobili tak 700 – 800 korún, bola to veľká položka. Na zimu sme kupovali uhlie, k tomu poplatky za vodu, psa a mnohé ďalšie. Pamätám si, ako rodičia sedeli za stolom a s ceruzkou na papier zapisovali výdavky. Mali prehľad. A vždy dali aj peniaze nabok. To bola ich železná rezerva. V tomto som vyrastala, preto mi je celkom prirodzené odkladať si na horšie časy, robím to dodnes.

Čiže vám bábiku nekúpili?

Mama mi povedala, že si bábiku nemôžeme dovoliť. Ale otec sa opýtal, koľko mám v prasiatku. Viem, že v ňom nebolo veľa, ale napokon rodičia ocenili, že som si odkladala, zriekla sa tureckého medu a lízaniek. Z prasiatka sa vysypalo okolo 15 korún a rodičia zvyšok doplatili.

Bolo ešte niečo okrem kaučukovej bábiky, o čom ste vyslovene snívali?

Keď som bola deviatačkou, nosili sa čipkované spodničky. Jedna stála 110 korún, čo na tú dobu bolo veľmi veľa. Veľmi tvrdohlavo som ju chcela, lebo moje spolužiačky ju už mali. Otecko okrem toho, že bol zamestnaný, bol aj amatérsky hudobník a so svojou kapelou hrával na svadbách. Raz prišiel domov s opuchnutou rukou, dlhé hodiny naťahoval harmoniku, spomenula som spodničku a otec povedal: No kúp jej ju. Mama súhlasila, ale dodala: Pozri sa na otcove ruky. Presne toľko si teraz tými boľavými rukami zarobil, koľko stojí tvoja spodnička.

Foto: Archív G. Oňovej

Čiže cez otcovu bolesť a drinu ste začali rozumieť hodnote peňazí?

Áno, ostalo mi to na celý život. Vtedy som do dôsledkov pochopila cenu peňazí. A toto by mali vedieť aj dnešné deti. Niektorí rodič tú sumu ľahšie zarobí, iný ťažšie, to však neznamená, že jedno je cennejšie a druhé menej, lebo nikto z nás si nevybral, do akej rodiny sa narodil. Model, do ktorého sa narodíte, mal by sa vám stať prirodzeným. Deti by sa mali v ňom cítiť dobre – a to je povinnosť rodičov. Je potrebné vždy prízvukovať, že príde chvíľa, keď aj deti budú mať vlastné krídelká a môžu si zvoliť, čo budú robiť a ako si poctivo zarobiť peniaze… Naše detstvo bolo farebné. Keďže neboli technické vymoženosti ako dnes, mali sme priestor pre vlastnú kreativitu. Babka vytriedila staršie oblečenie a šili sme z neho sukne na bábiku. Keď moje deti boli malé, bez rozmýšľania sme štopkali. Všetko sme využili. Keď prišli do módy silonky, ktoré sa rýchlo dotrhali, babka ich postrihala a uháčkovala z neho koberček.

Chodievali ste ako študentka na brigády?

V Kvetoslavove bol obrovský sklad ovocia a otec mojej priateľky tam bol riaditeľom. Od deviatej triedy sme tam cez leto triedili ovocie. Pamätám si, že rodičia nám dovolili, aby sme so zarobenými peniazmi sami naložili, ako chceme. Vtedy sa vo veľkom šilo, kupovali sme látky na sukne a šili podľa Burdy, ktorá stála 25 korún.

Pamätáte si, koľko ste vtedy v sklade zarobili?

Bolo to okolo 300-400 korún. Prázdninovali sme vtedy u starých rodičov, babky nás nabalili, mali sme limonádu, natreté chlebíky, nič sme tam na stravu neminuli. Boli sme na seba hrdé, že sme zarobili polovicu z toho, čo naši rodičia v práci.

Ten, kto si nevie zadeliť čas, peniaze a miesto v byte, je stratený. Niekto má 5-izbový byt a chaos. Niekto 2-izbový a všetko má svoje miesto. A tak je to aj s peniazmi.

Pracovať ste začali už popri strednej škole. Aké boli vtedy zárobky v hudobnom priemysle?

Ako študentka konzervatória som chodievala do Umeleckej záhrady v Bratislave , kde som mala kamaráta čašníka. Raz ma nahovoril, aby som si tam zaspievala. Kapelníkovi som sa zapáčila, hneď ma posunul pánovi profesorovi Stachovi, ktorý sa neskôr stal mojim prvým manželom. Vtedy boli hitom estrádne programy a ja ako mladá študentka som v nich účinkovala, už ako 16-ročná som nahrala v štúdiu prvú pesničku, ktorá sa volala Starosti pätnásťročnej. Aj skladateľ Teodor Šebo-Martinský mi dal šancu, so Zorom Laurincom som nahrala ďalšie pesničky.

Foto: Archív G. Oňovej

Aký bol váš „estrádny“ honorár?

Sto korún za koncert. Do mesiaca som ich mala päť až sedem. Rodičia boli nadšení, rovno mi povedali, že sa už môžem sama obliekať.

Prvý zárobok išiel teda na doplnenie šatníka?

Áno, takto som pomohla rodičom, ostalo viac v domácej kase. Babka často hovorievala: Nie je tak veľa, čo sa nedá minúť. A nie je tak málo, čo sa nedá zadeliť. Aj v tom období, keď vám šťastena praje, máte dobrú prácu a veľa zarábate, nesmiete si myslieť, že to bude večne trvať. Aj vtedy treba mať na pamäti, že rezerva musí byť. Môže prísť choroba, strata zamestnania… Presne to sa dnes deje.

Vždy ste sa tým riadili ? Naozaj ste sa nikdy nedopustili malého prehrešku?

Nie, nikdy sa mi to nestalo. Moje dcéry sa priznali, že áno. Najmladšia odišla do zahraničia a keď dostala prvú výplatu, číhalo na ňu toľko lákadiel – telefóny, elektronika, kozmetika. Posledné tri dni do výplaty jedla len chlieb vo vajíčku, všetko minula. Život svojich detí aj na diaľku sledujem, tak ako ten môj sledovali naši. Veľmi skoro som sa osamostatnila, mala som len 21 rokov, ale rodičia vedeli. Vždy vedia, stačí, keď vstúpia do vášho príbytku, otvoria špajzu alebo chladničku a rýchlo pochopia, čo majú na druhý deň „úplnou náhodou“ doniesť. Peniaze si treba vedieť zadeliť. A sme pri ďalšej múdrej rade: Ten, kto si nevie zadeliť čas, peniaze a miesto v byte, je stratený. Niekto má 5-izbový byt a chaos. Niekto dvojizbový a všetko v ňom má svoje miesto. A tak je to aj s peniazmi.

Podarila sa vám niekedy dobrá kúpa „za 5 peňazí“?

V tom som ja ukážková. Nemusí byť všetko značkové, stačí, že ste s tým spokojná, že vás to oslovilo. Keď to navyše viete nosiť, nikoho nenapadne uvažovať, či to stálo 10 eur alebo 100 eur. Toho sa držím aj ja, mám vychytané dobré veci. A plnú skriňu obľúbených kúskov, ktoré nestáli ani 10 eur. Jednoducho ma to vo výklade oslovilo. Niekedy sa len tak prejdem tuto u nás vo Vrakuni, pozriem do výkladu a spokojne sa usmejem: Bože môj, ako uhádli, čo práve potrebujem. Aj nedávno som si kúpila blúzku za 14,99 eur, ktorú mi pochválil režisér, hodila sa do programu.

Dali ste si poradiť od odborníkov pri investícii do bývania?

Vždy som sa odrazila od toho, čo som videla u rodičov. Žili sme aj v byte, neskôr v dome a viem, že etapa, keď sme stavali dom, bola finančne náročná. Preto som ani ja pri byte nepotrebovala odbornú pomoc, riadila som sa svojim sedliackym rozumom.

Máte za sebou jedno manželstvo, do ktorého ste vstúpili veľmi mladá, vyše 40 rokov spokojne fungujete v druhom. Držali ste v oboch prípadoch rodinnú kasu?

Moje prvé manželstvo, z ktorého pochádzajú dve staršie deti, netrvalo dlho – osem rokov. Manžel bol hudobný skladateľ a profesor, mali sme sa dobre, finančné problémy som necítila. Ale rozišli sme sa a ja som začala úplne od nuly s dvomi malými deťmi. Vtedy mi podali pomocnú ruku rodičia, mohli sme sa nasťahovať do rodičovského domu, bolo tam dosť miesta. Druhý raz som sa vydávala tri a pol roka po rozvode. Manžel je vyštudovaný stavebný inžinier z učiteľskej rodiny. Začínali sme odznova. Osem rokov lepšieho života ma nevyviedlo z rovnováhy, naučili sme sa spolu gazdovať. V tom čase som bola už rozbehnutá speváčka, darilo sa mi, cestovala som aj do zahraničia.

Čiže v prvom manželstve ste peniaze viacmenej neriešili, až v druhom?

V prvom manželstve som negazdovala s peniazmi, muž mi nedôveroval, medzi nami bol 25-ročný vekový rozdiel, on bol ten, kto s nimi narábal, ja som do jeho rozhodnutí a investícii nevidela. V druhom vzťahu to bolo celkom inak. Bola to zodpovednosť, ale aj pocit spokojnosti – mala som koncerty, dobré ohodnotenie, vedela som, čo všetko sa dá za to kúpiť. Ale nikdy som to nepreháňala, po dobrom výkone som nešla taxíkom domov alebo na večeru do drahej reštaurácie, len vo výnimočných chvíľach. Zážitky som chcela dopriať skôr deťom. Samozrejme, že mi ako dobrej gazdinej chodilo po rozume – jeden rezeň za deväť korún, doma by som ich urobila osem. Ale o to predsa nešlo. Odišli sme z domu, zmenili prostredie, videli, ako sa ľudia správajú v spoločnosti, spoznali nový kraj. Niekedy si musíte zážitok aj kúpiť…

Zakladali ste deťom pri narodení sporiace účty? Mali po dovŕšení 18 rokov základ do života?

Priznám sa, že nie. Ani ja som nedostala. Keď sme sa osamostatnili, zobrali sme si mladomanželskú pôžičku. Ale pamätám sa, že keď rodičia predali garáž, dostala som 20-tisíc korún. Bolo to v období, keď sme zvažovali ďalšiu pôžičku a bola to veľká pomoc. A čo sa týka mojich deti? Šťastie mi prialo. Nemali síce našetrené na účtoch, ale ja som mala. Vedela som, že im pomôžem, keď bude potrebné. Môj syn dostal takto prvé auto, keď mal 24 rokov. Všetci študovali, zaplatila som im hudobnú školu a iné vzdelanie. Mám šťastie, že mám prácu, ktorá je aj moje hobby, hoci som nikdy nemala istotu. Od roku 1972 roku som si práve kvôli deťom, aby som sa im mohla venovať, zvolila slobodné povolanie. Keď som vycestovala za prácou do zahraničia, tak len na kratšie obdobie a rodičia s babkou ma zastúpili.

Dokázali ste žiť aj na dlh?

Nikdy! A to som vštepovala aj deťom: Prikrývaj sa takou perinou, na akú máš. A keď sa už bez pôžičky nedá pohnúť, prvá povinnosť je, hneď ako príde výplata, riešiť povinné platby. Vnuk sa takto poučil na vlastnej nerozvážnosti. Doprial si telefón, po ktorom veľmi túžil, na splátky. Ibaže mu ho ukradli. Rok a pol ho ešte splácal. Keď som chodila do rodín ako svokra, žasla som nad tým, ako rozmýšľa žena, ktorá má príjem 400 eur a nevyžije z neho. Cigareta v ruke, káva a pije liter a pol sladeného nápoja. Sadli sme si za stôl a zrátali to. Na deň to vyšlo 6 eur. Za mesiac 180 eur. To je skoro polovica z toho, čo má k dispozícii na rodinu. Mladí ľudia zabudli počítať.

Naleteli ste niekedy podvodníkom?

Nie, ale ja sa riadim nielen svojim rozumom, keď neviem, opýtam sa detí. Tak by mali postupovať aj iní dôchodcovia. Hneď na úvod by sa mali sami seba opýtať: Potrebujem ja takúto poistku, službu, lepší paušál? Potrebujem naozaj novinku do kuchyne? Deti vždy najlepšie poradia, keď v rodine zdravý vzťah a dôvera. Bez vedomia mojich detí nikdy nič nepodpíšem cudziemu človeku pri dverách. Na trhu je teraz toľko ponúk pod pokrievkou – výhodné, lepšie, zdravšie… U mňa platí – dôveruj, ale preveruj. A u koho? U svojich detí!

GIZKA OŇOVÁ (1948)

je známa umelkyňa, speváčka. Narodila sa v rodine vášnivého hudobníka – amatéra Silvestra Orbána, s ktorým absolvovala aj svoje prvé vystúpenia. Hneď po skončení strednej školy nastúpila na dráhu profesionálnej speváčky. Neskôr účinkovala v muzikáli a preslávila sa aj ako televízna Svokra a mediátorka, ktorá riešila problémy v rodinách. Je skvelou kuchárkou, na konte má už tri knihy receptov. Jej prvým manželom bol Ľubomír Stach, majú syna Rolanda a dcéru Scarlett. Po ôsmich rokoch sa rozviedli. Druhý manžel Juraj Oňa je klavirista a aranžér, majú dcéru Martu. Gizka je babičkou piatich vnúčat.